Héra

Saintová prináša zaujímavý pohľad na častokrát prehliadanú a v popisoch obmedzenú len ako na žiarlivú a pomstychtivú bohyňu, ktorej na čele svieti nálepka "Diova manželka". Tak ako aj v predošlých dielach, tak aj tu sa pozerá na Héru prísnym očkom, do detailu, neobmedzuje sa na to, čo sa traduje, ale aj niečo pridáva. Tým prínosom je práve vnútorný boj Héry s nechcenou úlohou manželky vládcu a priamy boj o jej podiel na moci. Saintová zachováva aj božské hrátky so smrteľníkmi, túžbu bohov po uctievaní, ale aj ich obrat. Čas, kedy ich už moc tak trochu začne nudiť a kedy sa túžia "spojiť" so svetom smrteľníkov a nájsť si svoje miesto na zemi, lebo vláda nad svetom im už až tak nechutí. V príbehu nechýbajú ako hlavní protagonisti potomkovia Héry a ich častokrát kruté osudy. Štýl autorky sa jemne posunul - naďalej ostáva verná popisnosti, ale v zdravej miere. Jazyk pôsobí spevavo, lyricky a vyšperkovane. Príbehovo mi síce najviac sedela Atalanta, ale Héra ma rozhodne nesklamala.