Volali ma Giri

Volali ma Giri je román slovenskej autorky, ktorý ma zaujal už na prvý pohľad. Obálka vo mne evokovala filmový plagát a po dočítaní si myslím, že tento príbeh má kvalitu, z ktorej by raz pokojne mohol vzniknúť aj film. Spoznávame manželský pár, ktorý má syna, no túžba po ďalšom dieťati zostáva nenaplnená. Rozhodnú sa preto pre adopciu chlapca Miša. Autorka nás následne prevedie jeho životom od detstva až približne do štyridsiatky. Dej dopĺňajú kapitoly vo forme listov, ktoré Mišo píše rodičom zo španielskej väznice, kde sa (vraj neprávom) ocitol. Je to príbeh o druhej šancu, o tom, ako môže jedno rozhodnutie ovplyvniť životy viacerých ľudí. Zároveň otvára otázky, nad ktorými čitateľ(ka) môže naozaj premýšľať. Naozaj nás najviac formuje rané detstvo? Aký veľký vplyv majú gény? A dokáže sa človek skutočne zmeniť? Počas čítania som mala čoraz silnejší pocit, že vek sám osebe človeka nemení. Ak nie je ochota prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a pracovať na sebe, nezmení sa nič, a to bez ohľadu na to, či má človek pätnásť alebo štyridsať rokov. Táto kniha sa ma dotkla iným spôsobom, než som čakala. Utvrdila ma v presvedčení, že nie každému sa dá pomôcť. Niekedy nestačí láska, trpezlivosť, čas ani finančná pomoc. Ak človek sám nechce nič zmeniť a myslí predovšetkým na seba, všetka snaha okolia môže vyjsť nazmar. Je to zvláštne reálny, silný príbeh, ktorý vo mne zanechal množstvo pocitov a úvah. Práve takéto knihy vo mne zostávajú ešte dlho po tom, ako ich zatvorím.