Kaviareň bez mena

„Človek by mal vždy trochu viac dúfať, ako sa trápiť.” Kaviareň bez mena je kniha, ktorá ma opantala svojou melancholicko-nostalgickou atmosférou a zanechala vo mne veľmi príjemný pocit. Ani neviem ako, a ocitla som sa vo Viedni v roku 1966, keď sa Robert Simon, príležitostný robotník na trhovisku, rozhodne splniť si sen a otvoriť si malú kaviareň. Viedeň sa po vojne stavia na nohy, aj Robert sa necháva strhnúť vlnou optimizmu a tým, že všade vzniká niečo nové. Do kaviarne si veľmi rýchlo nájdu cestu rôzne zaujímavé postavy, takže sa ponoríte do pestrých príbehov obyčajných ľudí vtedajšej doby, so zatajeným dychom počúvate ich rozhovory a prežívate s nimi ich túžby, sny, lásky, nádeje, ale aj problémy, trápenia a životné prehry. V kaviarni nachádzajú dočasné útočisko, akúsi komunitu, ktorú potrebujú, aby sa ľahšie vyrovnávali s nevyhnutnými zmenami, koncom jednej éry a začiatkom novej. Aj z lingvistického hľadiska je tento útly román vydareným dielom, už pri prvej knihe, ktorú som od Roberta Seethalera čítala (Celý život), som obdivovala, s akou ľahkosťou skladá slová do viet a ako prirodzene text plynie. Oplatí sa prečítať, je to krásna, „pomalá” kniha napríklad ku kávičke a koláčiku.