Hudobný život 10/2024

Obsah knihy: Hudobný život 10/2024

Koncerty a festivaly: Otvárací galakoncert 105. sezóny Opery SND – Konvergencie – Arte pro arte – MOF Ivana Sokola – Bratislavské hudobné slávnosti, Katedrálny organový festival Bratislava 2024
Auris interna: Spomaliť
Z organového kokpitu: Prebudenie s Brucknerom
Hudobné divadlo: Činoherný festival plný hudby (Plzeň) - Daubnerovej polemická Bystrouška (Opera SND) - Smetanov skvost v koncertnej forme (BHS)
Rozhovor: Posolstvo zašifrované v hudbe sa poraziť nedá (J. Lupták)
Reportáž: Alchýmia fagotovej trstiny
Nová hudba: Som na ceste, ktorou som chcel ísť (S. Hvozdík)
História: Janáček a jeho dlhá cesta k uznaniu
Jazz: Jazzové laboratórium: Radovan Tariška - Jazz v emigrácii: Tomáš Lukáč

V stredovekom kostole v nemeckom Halberstadte hrá organ len jeden tón. Aj dva roky. Od r. 2003 sa tu totiž uvádza skladba As Slow as Possible od Johna Cagea. Skladateľ presne neurčil, ako dlho má znieť skladba s názvom Tak pomaly, ako je to možné, a tak v Halberstadte bude znieť 637 rokov. Ako píše Jakub Filip vo svojom stĺpčeku: „...iniciatíva má značne transcendentálny charakter a pripomína nám tvrdohlavý optimizmus, ktorý bol vlastný nielen Johnovi Cageovi a mnohým iným skladateľom v dejinách, ale aj hudobníkom a dobrovoľníkom zapojeným do tohto unikátneho projektu: že celé generácie ľudí síce časom odchádzajú, ale hudba, ktorú jej predstavitelia vytvorili, tu ostáva.“ (s. 3)
V októbrovom Hudobnom živote píšeme aj o tom, že „tu“ zostávajú aj výsledky činnosti profesionálov, ktorí vytvárajú podmienky na vznik hudby a jej šírenie. Jozef Lupták rekapituluje 25 rokov Konvergencií, ktoré sa stali fenoménom na scéne slovenských festivalov (s. 16) a medzi riadkami reportáže z dielne Sergeja Michaľčuka, špičkového výrobcu fagotových strojčekov, vnímame nadčasový presah „remesla“ cez interpretačné umenie (s. 20).
V rozhovore s mladým úspešným skladateľom Samuelom Hvozdíkom sa dostávame akoby naspäť k odkazu Johna Cagea, keď popri iných podnetných informáciách o procese autorského hľadania, spomenie: „Býval som maximalista, dnes sa snažím nie pridávať, ale uberať materiál, odhaliť veci až na kosť“ (s. 25)
Píšeme o premiére Janáčkovej Líšky Bystroušky v Opere SND (s. 10), ale aj o Janáčkovej náročnej ceste za uznaním vlastnej modernej vízie „ľudového“ v hudbe (V. Fulka, s. 28). Či o Tomášovi Lukášovi, ďalšom úspešnom jazzmanovi v zahraničí (s. 34). Hudobný život opäť uzatvára pokračovanie našej spolupráce so spisovateľkou Vandou Rozenbergovou.
Čítajte nás pomaly, tak ako je to len možné...

Andrea Serečinová