Vianočná koleda

Obsah knihy: Vianočná koleda

Pán Scrooge je známy ako lakomec a jeho chamtivosť nepozná hraníc. Dokonca ani na Vianoce sa jeho tvrdé srdce neobmäkčí, len podráždene a s kyslým výrazom na tvári sleduje predvianočný zhon. Nečakaná a tajuplná návšteva, ktorá ho vyľaká, však mnohé zmení.

Navštívi ho Marley, jeho dávny obchodný partner, čo by však nebolo nič neobvyklé, keby Marley nebol dávno mŕtvy. A nebude to len duch Marleyho, ale pána Scroogea prídu osobne pozrieť aj ďalšie prízraky. Štedrý deň sa neúprosne blíži a s ním možnosť vykúpenia.

Prehodnotí Scrooge svoj doterajší život, alebo sa bude naďalej utápať v pocitoch odporu a nenávisti?

Nesmrteľná klasika

Je skvelé, ak sa kniha s takýmto posolstvom a pôvodne zamýšľaná kritika spoločenských pomerov stane nesmrteľnou klasikou, ktorú si radi prečítajú deti aj dospelí.

Navyše teraz nádherne ilustrovaná Lisou Aisato, ktorá patrí k najvýznamnejším nórskym ilustrátorkám. Napísala a ilustrovala šesť vlastných kníh, napríklad Odd má hlavu ako vajce, ktorá bola aj sfilmovaná.
Mnohé jej knižky sa stali v Nórsku bestsellermi napríklad Ryba pre Lunu, Dievča, ktoré chcelo zachrániť knihy alebo Čoskoro zaspíš.

Jej ilustrácie detských kníh Maji Lunde Snehová sestra alebo Strážkyňa slnka jej priniesli celosvetovú slávu a postavili na piedestál ilustrátorov. V slovenčine vyšli aj Všetky farby života.

MARLEYHO DUCH

Začnem tým, že Marley je mŕtvy. O tom niet pochýb. Úmrtný list podpísal farár, kostolník, pohrebník a najbližší pozostalý. Podpísal ho Scrooge a Scroogeovo meno poznali aj na burze, keď on niečo potvrdil podpisom, tak to sedelo.
Starý Marley je mŕtvy ako klinec v bráne.
Pozor! Nehovorím z vlastnej skúsenosti, že na klinci v bráne je niečo mimoriadne mŕtve. Podľa mňa najmŕtvejšia vec medzi železiarskymi výrobkami je skôr klinec do truhly. Ale v tomto prirovnaní je múdrosť našich predkov a ja, obyčajný smrteľník, nesmiem naň siahnuť, lebo inak je s krajinou koniec. Preto mi dovoľte dôrazne zopakovať, že Marley je mŕtvy ako klinec v bráne.
Naozaj Scrooge vedel, že Marley zomrel? Prirodzene. Ako by nevedel? Scrooge a Marley boli spoločníkmi, ani neviem koľko rokov. Scrooge bol vykonávateľom Marleyho závetu,  správcom jeho pozostalosti, na Scroogea prešli Marleyho práva, Scrooge zdedil jeho hnuteľný majetok; bol jeho jediným priateľom a trúchliacim pozostalým. Ale ani táto smutná udalosť Scroogea nezlomila, aj v deň pohrebu sa zaskvel ako šikovný obchodník a na priateľovu počesť iste urobil celkom slušný obchod.
Spomenul som Marleyho pohreb, a tak som sa dostal opäť k začiatku rozprávania. Niet pochýb o tom, že Marley je mŕtvy. Na toto nesmieme zabúdať, inakšie by na príbehu, ktorý sa chystám vyrozprávať, nebolo nič zvláštne. Keby sme neverili, že Hamletov otec zomrel pred začiatkom hry, nebola by jeho nočná prechádzka po vlastných hradbách za silného  východného vetra o nič čudnejšia ako správanie hociktorého iného postaršieho pána, ktorý by sa po zotmení vybral na nejaké vetristé miesto, napríklad na Cintorín svätého Pavla, len aby vyburcoval svojho pomäteného syna.
Scrooge ani nedal vymazať meno starého Marleyho z firemnej tabule. A tak ešte po mnohých rokoch nad vchodom do ich kancelárie stálo: Scrooge a Marley. Podnik bol všeobecne známy ako Scrooge a Marley. Noví zákazníci Scroogea niekedy menovali Scroogeom a niekedy Marleym; sám reagoval na obe mená rovnako. Akoby to bolo jedno.
Ach, Scrooge! Ako ten vedel priprieť ľudí! Vyžmýkal z nich poslednú kvapku, vytriasol posledný groš – bol to starý lakomec, chamtivý, nenásytný vydriduch. Tvrdý a ostrý ako kremeň, z ktorého ani oceľ nevykreše hrejivú iskru; odľud, starajúci sa len o seba a uzavretý ako v ulite. Od ľadového vnútra stuhli črty jeho starej tváre, líca sa mu zbrázdili, špičku nosa mal ošľahnutú, krok meravý, oči zapálené, tenké pery mu zosineli a hlas znel zachrípnuto.
Scroogeovu hlavu, obočie i pichľavú bradu pokrývala ľadová inovať. Chlad vanul z neho ustavične, aj v letných horúčavách bolo v jeho kancelárii ako v ľadovni, a cez Vianoce mráz v ňom nepoľavil ani o jediný stupeň.

Foto: Tatran