Pravek a iné časy

„Možno každá rodina musí mať takúto poistku normálnosti, niekoho, kto na seba vezme všetky tie útržky šialenstva, čo v sebe nosíme.” Knihu som si vychutnávala ako dezert, pretože je to čarokrásna poézia ukrytá vo forme prózy, „magický realizmus” s vetami, ktoré zasiahnu a prinútia rozjímať nad životom, s mystickou atmosférou, transcendentálnom, kde sa miestami prelína snové so skutočným a doslova nabáda k tomu, aby ste sa ponorili do sveta, ktorý Tokarczuk vytvorila. Ešte aj obyčajný mlynček na kávu vie tak úchvatne opísať a dať mu takú hĺbku, že vás to pohladí na duši. Pravek a iné časy približuje osudy niekoľkých generácií miestnych rodín a obyvateľov dedinky. Ich všedný život narušia dve vojny a ďalšie udalosti dvadsiateho storočia a oni sa všemožne usilujú nájsť šťastie, pokoj, zmysel života, svoje miesto vo svete. „Miška sa, ako každý človek, narodila rozbitá na kúsky, neúplná, po častiach. Všetko v nej bolo osve – zrak, sluch, vnímanie, cítenie, prežívanie a emócie. Jej malé telo ovládali pudy a inštinkty. Celý Miškin budúci život mal spočívať s poskladaní tohto všetkého do jedného celku a v následnom pripustení, aby sa to zas rozpadlo.” Je to príbeh o plynutí času, ľudských osudoch, živote a smrti, pominuteľnosti okorenený symbolmi, dávkou tajomna, ktorý si podľa mňa pýta čitateľa naladeného na rovnakú vlnu. Nádherné! „Okolo štyridsiatky dochádza k prelomu. Mladosť sa vo svojom napätí, vo svojej sile trápi sama nad sebou. V ktorúsi noc alebo ktorési ráno človek prekoná hranicu, dosiahne svoj vrchol a urobí prvý krok dole – k smrti. Vtedy sa objaví otázka: schádzať pyšne s tvárou obrátenou do temnoty, alebo sa otočiť za tým čo bolo, predstierať, že to nie je temnota, ale iba svetlo, čo zhaslo v izbe“. „Až tu sa totiž mŕtvi pomaly spamätávali zo života a zisťovali, že stratili čas, ktorý im bol vymeraný. Po smrti objavovali tajomstvo života – no bol to márny objav.”