27 smrtí Tobyho Obeda (CZ)

Po prečítaní tejto knižky mi ostali len oči pre plač.počas čítania sa u mňa striedali hnev, smútok a bezmoc.Ako je možné že európanom a katolíckej cirkvy sa prepieklo to, že zničili životy povodných obyvateľov Kanady? Vzali im život, kultúru, pôvod a aj deti.Deti ktoré bili, trestali, znásilnivali, nútili ich znásilnovať a ubližovať iným detom a do života im priniesli len bolesť, strach, neschopnosť, drogy a alkohol.Ako je možné, že sa o tom v médiach opäť nerozpráva???ako je možné,že katolícka cirkev to opäť zamietla pod koberček??ako to že sa papež neospravedlnil??nepriznal že opäť raz knaz aj sestra zlyhali a znovu zneužívali deti??dokedy????dokedy budeme vo svete trpieť že v mene boha sa robia zverstvá po celom svete???

Málo viem o Kanade a jej komplikovanej histórii. Je to bolestivé čítanie, nedokázala som knihu dočítať na jedenkrát. Delím si to po kapitolách, je to hrozné... Toto neveriteľné utrpenie detí pôvodných obyvateľov, páchanie kultúrnej genocídy, trvalo desaťročia. Ak Toby Obed zomrel 27-krát, každý pri čítaní zomiera spolu s ním... Veď to sa nedá vytesniť, preboha... Trauma odtrhnutia od rodiny a prevýchova sa prenáša na celé rodiny, celé generácie sú neschopné sa zaradiť, trpia závislosťami, pokračujú v týraní a zneužívaní, tak ako to zažili sami. Reportážny jazyk je vecný, tak je to o to strašnejšie. Autorkine slová čierne na bielom sa čitateľovi neprihovárajú, ale zmučene kričia. O rasizme, o príšernom násilí na deťoch a o inštitualizovanom týraní v cirkevných internátnych školách. O preživších. Ospravedlnenie, ku ktorému sa štát konečne dopracoval, je však nedostatočné, obete síce odškodňujú, vinníci však nie sú potrestaní.

Pohŕdanie, ponižovanie, znásilňovanie. Fyzické a psychické týranie. Brutálne a aj veľmi sofistikované mučenie. Elektrické kreslo, bič, hlad, sex za krajec chleba, choroby, niekedy aj smrť ... Toto je horor, svinstvo najhrubšieho zrna a aj niekdajší vzdelávací systém pre deti pôvodného obyvateľstva územia Kanady. Pod záštitou a pred zatvorenými očami cirkvi a štátu Kanada. . Kiežby toto všetko bola len nechutná fikcia. No bohužiaľ všetko v tejto knihe sa skutočne odohralo. Približne od polovice 19. storočia v Kanade fungovali internátne školy, kde boli povinne umiestňované a "vychovávané" deti pôvodného obyvateľstva tejto krajiny. Mali sa tam naučiť čítať, písať, pripraviť sa na život v civilizovanej spoločnosti, no v skutočnosti tam ťažko otročili už aj tie v predškolskom veku a vychovávatelia pracovali najmä na tom, aby im vytĺkli z hláv "Indiána", aby v nich zapreli svoje ja, svoju podstatu. Ak niektoré zomrelo, nikto sa ani neobťažoval informovať rodičov. Jednoducho to telíčko sami niekde zakopali a rodičia sa o tom dozvedeli často až mesiace neskôr. Takto to tam fungovalo okolo 100 rokov. Za ten čas videlo múry internátnych škôl približne 150 000 detí. Deti, ktoré sa vracali domov iné, pozmenené, navždy poznačené. . Dnes sa už o tomto období dejín hovorí otvorene ako o kultúrnej genocíde, pretože hrozivé následky vyčíňania tých, ktorí sa tvárili ako spasitelia zničili celé generácie a tú ťarchu si so sebou budú niesť aj ďalšie. . Alkoholizmus, domáce násilie, chudoba a veľké množstvo samovrážd (aj detí) - takto to vyzeralo, vyzerá a ešte asi nejaký čas bude vyzerať v rodinách, ktorých členovia spoznali internátne školy na vlastnej koži. Hovorí sa o nich aj ako o tých, ktorí prežili ... . Veľmi silná reportáž o tom, ako sa Kanada vyrovnala a ešte stále vyrovnáva s týmto hrôzostrašným obdobím ich dejín.