Spasitel

Spolu s Baladou o hadoch a vtáčatkách bola táto kniha mojou najočakávanejšou knihou roka. A to vďaka Marťanovi, ktorý si ma absolútne získal. Dúfala som, že táto kniha bude opäť na podobnej úrovni (nie ako Artemis, ktorej existenciu radšej ignorujem). Na začiatku som bola z knihy absolútne nadšená. Fantastický štýl písania, humor, záhada, postupné odkrývanie spomienok (tie časti som v celej knihe milovala). Potom sa zjavil v príbehu Rocky a moje nadšenie trochu kleslo. Niežeby neho prítomnosť tam nedávala zmysel, ale prišlo mi to trochu prvoplánové. Ale zmierila som sa s tým. Zvyšok knihy plynul príjemne. Opäť obrovské množstvo vedy a vedeckých slovíčok, ktorým som vôbec nerozumela, ale Weir má ten dar podať to spôsobom, že si to aj tak užívam. Do toho tu máme vtipné hlášky a zaujímavé postavy. Ale tiež niektoré scény, ktoré boli nudné a zdĺhavé a teda tu boli žiaľ aj pasáže, pri ktorých som sa nudila. Ďalšiou vecou, ktorú musím spomenúť, je geniálny koncept príbehu, ktorý reflektuje súčasné problémy hlavne vrámci klimatickej krízy. Autor ich tu zakomponoval výborne a v tomto dáva príbeh množstvo podnetov na premýšľanie nenásilným spôsobom. A potom ten koniec... Úprimne, nie som si celkom istá, či sa mi páčil alebo nie. Povedzme, že s ním nie som veľmi stotožnená. Ale vo všeobecnosti ide o skvelú sci-fi knihu, ktorá má čo ponúknuť aj ľuďom, ktorí tento žáner veľmi nevyhľadávajú. A áno, rozhodne sa kvalitou viac blíži k Marťanovi než k Artemis.