Knihovníčka z Auschwitzu

Knihovníčka a z Auschwitzu je v poradí asi 4. knižkou z obdobia 2. svetovej vojny, ktorú som čítala, keďže v poslednom čase sa moje čitateľské zameranie sústreďuje na túto tému. Hoci má takmer 400 strán, zhltla som ju ako malinu. A to doslova. Oproti ostatným knihám táto veľmi živo opisuje život v koncentračných táboroch. Podotýkam, že to chvíľami bolo veľmi ťažké čítanie. Miestami ma až mrazilo, keď som prechádzala pasážami, ktoré tvrdo a bez príkras opisujú, aký bol život väzňov v poľskom Osvienčime počas 2. svetovej vojny. Neľudské podmienky a neprístojné zaobchádzanie so zajatcami sú len slabým výrazom pre hrôzy a ukrutnosti, ktoré sa v tábore odohrávali. Zverstvá. Toto slovo skôr vystihuje skutočnosť a ja s ním plne súhlasím. Miestami som bola až šokovaná, čo dokáže urobiť človek človeku. A to len preto, že je inej rasy a len preto, že to dostal príkazom. Kniha je inšpirovaná skutočnými udalosťami. Poukazuje na to, čo sa skutočne dialo a o čom musíme vedieť, hoci mnohí z nás by radšej nevedeli. Hlavnou hrdinkou príbehu je malé, v tom čase 9 ročné dievčatko menom Edita, ktorej detstvo ukončila vojna a koncentračný tábor. S svojimi rodičmi bola transportovaná do Osvienčimu, kde rodinu oddelili. Mala však šťastie, že ostala s mamou. Na území tábora bol zriadený tzv. rodinný tábor, kde boli umiestnené deti. Tento slúžil ako zásterka pre prípadné kontroly z Červeného kríža. Hoci knihy boli v tábore prísne zakázané, niekoľko zväzkov sa väzňom podarilo doň prepašovať. V bloku 31, ako sa nazýval rodinný tábor, slúžili na vzdelávanie detí. Vyučovaním detí, ktorého súčasťou bolo aj rozprávanie príbehov, si učitelia ako tak zachovávali zdravý rozum a aký-taký dojem normálnosti aj na tomto neľudskom mieste v hrôzostrašných podmienkach. Nebolo to však ľahké, lebo knihy sa museli schovávať, čo vyžadovalo nadľudské úsilie. Celé vedenie baraku to však bralo ako svoje poslanie pomôcť deťom, aby im dlhé obdobie prežité v koncentračnom tábore spríjemnili. Možno si čitateľ pomyslí: "A na čo to vôbec bolo dobré, riskovať život pre nejaké knihy a pre deti, ktoré sa aj tak nedožijú dospelosti?" Táto otázka je určite namieste. Keď sa však hlbšie zamyslíme nad celou pointou, práve takto títo ľudia vyjadrili svoj nesúhlas voči neprávosti, ktorá sa im diala. Už to, že schovávali knihy, v tábore tak prísne zakázané, je prejavom rebelanstva a odvahy. A to, že pomocou nich aj vyučovali, ako keby sa nič nedialo, to je ďalší prejav sily a jednoty bloku 31. Toto boli ich zbrane, ktorými vyjadrovali svoj nesúhlas. Len toto mali k dispozícii, aby zabojovali. A to pre blaho detí, aby im aspoň touto formou pobyt v tábore urobili znesiteľnejším. Každý z nás si živo dokáže predstaviť, čím sa človek stane pobytom na takomto mieste. Je úplne normálne, že aj ten najsilnejší jedinec zo dňa na deň chradne a po čase sa vzdáva a apaticky čaká, čo sa s ním stane. Toto však nebol prípad našich hlavných hrdinov, ktorých bolo v knihe vlastne viac. Môžme za nich označiť všetkých tých, ktorí sa so svojím osudom napriek všetkému nezmierili a aj na tomto mieste zvanom Osvienčim, dokázali rozsievať dobro. Toto boli skutoční hrdinovia! A hoci sa mnohým nepodarilo prežiť, neprežili svoje posledné obdobie života nadarmo. Lebo už len tým, že boli, porazili svojich trýzniteľov. Veľmi pekný, i keď smutný príbeh, ktorý v človeku zanecháva hlboký dojem.

Veľmi zaujímavé rozprávanie mladučkej Dity, ktorá napriek hrozbe smrti bola ochotná ochrániť najmenšiu knižnicu na svete. Tento príbeh si ma hneď získal.

tato kniha sa mi pacila od zaciatku az do konca. Citlivo napisany pribeh z kruteho prostredia ocami dospievajuceho dievcata milujuceho knihy odhodlanej chranit ich aj vlôastnym telom keby bolo treba.