Keď Nietzsche plakal

Príbeh zrodu psychoterapie, tak ako sa neodohral, ale mohol sa. Viedeň, rok 1882. K slávnemu doktorovi Josefovi Breuerovi sa dostáva vtedy ešte nedocenený filozof Friedrich Nietzsche. Obaja sú v tom tak trochu proti svojej vôli - za Nietzscheho sa prihovorila Lou Salomé. Pomocou svojej rafinovanosti presvedčí Breuera, aby sa pacientovi venoval nie čisto iba po medicínskej stránke. A tak Breuer začína hľadať nové spôsoby, ako uľaviť svojmu pacientovi z hlbokých pocitov zúfalstva. Tu však ešte netuší, že v procese liečby bude musieť zviesť boj s vlastnými démonmi. Yalom do sofistikovaných rozhovorov oboch postáv zakomponoval základné postuláty existenciálnej psychoterapie - otázky smrti, slobody, osamelosti, zmyslu, osobnej zodpovednosti, viny atď. v kombinácii s Nietzscheho filozofiou. Príbeh, tak ako je napísaný, tiež naznačuje, že psychoterapia je viac ako súbor naučených techník a metód, ako efektívne komunikovať s klientom. Že základom je nadviazanie bezpečného vzťahu, v ktorom je klient sprevádzaný terapeutom v objavovaní seba samého a nachádzaní vlastnej životnej cesty, či filozofie. To, ako sa odvíjali jednotlivé sedenia občas na mňa pôsobilo ako enumeratívne vymenovávanie múdrych citátov, trošičku mi chýbala odľahčenosť rozhovorov. Tiež mi nesedeli tie náhle vhľady a uvedomenia oboch protagonistov, k zmenám prichádzali podľa mňa neprirodzene rýchlo. Ale že je to literárna fikcia s ambíciou spopularizovať psychoterapiu a filozofiu, odpúšťam (aj kvôli tomu, že je to proste Yalom). Napriek výhradám knihu odporúčam, hlavne kvôli témam, ktoré, predpokladám, nie sú súčasťou bežných konverzácií každodenného života.