Parstelvan - Pečať

Parstelvan – Pečať je plnou mierou tou lyrickou fantasy, ktorú mi sľubuje úsporná anotácia na zadnej strane prebalu knihy. Vďaka magickým bytostiam a celkovému vystavaniu deja občas príbeh pôsobí takmer ako rozprávka vystrihnutá z ľudovej slovesnosti, čo je pre mňa na jednej strane nesmierne blízke a na tej druhej sympatické. Hoci má kniha istú dobrodružnú líniu spojenú s odhaľovaním pravdy, Branar ju hľadá občas až príliš pasívne (teda, skôr vôbec), čo ma za následok, že v deji nevzniklo veľa priestoru pre bojové scény. Čo je v konečnom dôsledku možno aj dobre. Vďaka tomu ostáva dejová línia jednoduchšia a v mnohých ohľadoch priamočiarejšia, čo je pre túto knihu rozhodne plusom. Pretože na tomto príbehu je nádherné čosi iné – všetky tie opisné časti, keď mi autorka hovorí o prírode, o láske, o kráse alebo o vílach a opisuje mi aj detaily, ktoré by som inak s radosťou prehliadla. To všetko preto, aby mohla o čosi viac vyniknúť lyrická podstata, na pozadí ktorej dvaja mladí ľudia rastú spolu so svojimi citmi, striedavo milujú i pochybujú, aby na konci mohli stáť jeden vedľa druhého nie ako deti premenlivé vo svojej náklonnosti, ale ako dvaja dospelí ľudia schopní obetovať sa a odpustiť. V tom tkvie sila tejto knihy, hoci občas zaškrípe hlavne v dialógoch, ktoré sem-tam pôsobia až príliš moderne. Avšak to je maličkosť, s ktorou sa dá do budúcnosti pracovať. Parstelvan – Pečať teda nie je tou epickou hrdinskou fantasy, ktorú som si predstavovala. Miesto toho som však dostala silný lyricky ladený debut, ktorý mi, okrem iného, pripomenul, prečo tak milujem rozprávky a ľudovú slovesnosť.