Toto čudesné 21. storočie

Ukážky z knihy

Marketing a tzv. public relations sú nezadržateľne na postupe.
Móda, alebo aspoň jej povedomie (môže to pritom byť aj
jej cieľavedomá negácia daného stavu) diktujú trhu s umením
azda ešte viac než kedykoľvek predtým, povedzme v časoch
klasických avantgárd. Súborná výstava hviezdy súčasnej tvorby,
japonského kresliara komiksov Takašiho Murakami, hosťujúca
po New Yorku a Los Angeles práve teraz vo frankfurtskom Múzeu
moderného umenia, vedie komentátorov (Die Tageszeitung,
Berlín 26. septembra 2008) k záveru o tom, že „provinčný je nie
ten kto zásady panujúcej Corporate Culture nenasleduje, ale ten
kto ich ani nepozná“. Lekcia tzv. konceptualizmu z posledných
desaťročí 20. storočia tu urobila svoje. Tváriť sa, že nevieme čo
robíme a ako to na verejnosti primerane presadiť, alebo to naozaj
ani nevedieť, znamená vyradiť sa dobrovoľne a možno aj
navždy z hlasito kloktajúcej umeleckej prítomnosti.
Ohromujúci finančný efekt ďalšieho v pravom slova zmysle
súčasného umelca Damiena Hirsta naznačuje východiskovo
sociologickú vrstvu a možno aj nové zakotvenie umenia v súčasnosti.
Jeho do formalínu zakonzervované zvyšky zvierat
akoby samostatne vykročili do sveta. A nielen Hirst a jeho strašidelné
panoptikum. Najväčší aukčný dom sveta, londýnske
Sotheby rezignuje na ustálený chod sveta a svojej vlastnej tradície.
Negujúc všetky galérie umenia a ich zmluvy s autormi,
vystavuje a predáva po istý čas výlučne diela jedného jediného
autora. Jeho „Zlaté teľa“ (symbol?) je vydražené za 13 miliónov
eur. Ostat né za jeden večer za 70 miliónov, spolu za 200 miliónov.
Na porovnanie: celá dražba Picassových diel v tom istom
dome priniesla v roku 1993 len 32 miliónov dolárov. Dražba
Hirstových diel sa navyše udiala práve v „modrý pondelok“
15. septembra 2008, t. j. ten istý deň, v ktorom burzy a veľké
svetové investičné banky dostali už desaťročia nebývalé zaucho
(ďalší symbol?), z ktorého sa dodnes nevládzu spamätať.