Plynutie

Ukážky z knihy

Myseľ je nástroj, lenže ja som pako

– Chcem umrieť, je mi strašne, – odmietol som už plniť svet klamstvami.

– Viem, ako sa cítite, vidím do vás.

– Aspoň niekto do mňa vidí, keď ja sám nie, – vzdychol som.

– Bolesť ustane, všetky tigre sa váľajú rovnako.

– Dnes ma nechala frajerka, ušla predo mnou do Londýna...

– Ľudia s dobrým srdcom to nikdy nemali ľahké, – povedala.

– Ja nie som dobrý človek. Môj život je tragédia, takéto niečo môžu zažívať iba podliaci.

– Najväčší mýtus na šírenie strachu je hra na zlé svedomie. Každý z nás je božie dieťa, ktoré má v sebe vložené veľké tajomstvo. Mali by sme sa snažiť ho spoznať.

– Život je honba za dúhou, ktorú sa potom slepo snažíme dať do rámu. Všetko je zlé. Keby sa dal vrátiť čas, tak si nikdy nezačnem s Andreou.

– Všetkých priateľov aj nepriateľov si zaslúžime a prichádzajú k nám na naše požiadanie.

– Už ma z týchto teórií bolí hlava... – vložil som si hlavu do dlaní.

– Nemusíte ich akceptovať, ale raz príde čas, keď všetko pochopíte. A Andrea? Vojna medzi vami je vlastne vyriešenie jej individuálnych neuróz. Viete, veci, ktoré sa dlho neperú, nikdy príliš nevoňajú.

– Prečo práve ja mám byť spojený s psychiatriou v jej hlave? Nechcem mať už nič spoločné s jej vnútornou vojnou...

– Sami ste ju o to pred narodením požiadali. Prišla k vám, aby vás zobudila. Aj v chorobe potrebujeme zacítiť stisk božích zubov, až potom môžeme byť chorobou liečení. Pustite to všetko, už ste z tej udalosti získali všetky prepotrebné informácie na vašu transformáciu.

– Transformácia? – nerozumel som.

– Premena.

– Na trosku som sa už premenil. Aké je ďalšie štádium šialenca?

– Bytie znamená otvorenie sa a hlboké prijatie všetkého, čo sa deje. Bez sťažností, bez pocitu neľúbosti, jednoducho číra vďačnosť. Prijmite Andreu a celé jej správanie. Má veľa dôvodov, prečo tak koná. Neposudzujte ju, pozrite sa do seba, čo to s vami robí a čo vám to má našepkať. Čo treba zmeniť, vylepšiť... preto sa to deje, pre nič iné.

– Ja nie som Budha ani Kristus. Chcel som žiť obyčajný život s milovanou ženou, písať básne, slušne vychovať deti... Ešte som si tu nestihol ani prdnúť a už riešim pomaličky vraždu, väzenie, rozchod s dušou, ktorej podobnú na planéte nenájdem.

– V každom probléme je obsiahnutý aj cieľ i naša znalosť, takže keď si ju uvedomíme, môžeme ju využiť v náš prospech. Každý z nás rieši problémy na svojej úrovni. Nikomu nepríde do cesty nič, na čo by nebol pripravený. Riešením veci neriskujete nič, iba stratu utrpenia.

– Mesiac a pol ponorený až po uši v bolesti... – vzdychol som.

– Pustite zo seba strach. Rozširuje sa každým dychom a v každej živej bytosti číha na svoju obeť.

– Nedá sa na to nemyslieť, nedá sa nebáť možných následkov...

– Na koho chcete zabudnúť, na toho najviac myslíte. Podľa tohto princípu sa deje všetko. Aké tvoríte myšlienky, tam posielate svoju energiu, nimi si vytvárate budúcnosť. Ak myslíte na to, že raz skončíte vo väzení, privolávate si takéto pokračovanie príbehu. Zmeňte postoj. Vždy je pre čo žiť, vždy sa nájde dôvod na radosť. Pozorujte svoje myšlienky. Myseľ je váš domov, je len na vás, koho doň pustíte. Keď prichytíte svoj rozum, ako opätovne premieta smrť chlapca v kóme, pre budúcnosť mu zakážte vytvárať podobný scenár. Myseľ je nástroj, uchopte ho. Nepracujete s ňou, naopak, stali ste sa papierovou loďkou v oceáne obáv.

– Snažím sa to prijať, – bránil som sa.

– Ak urobíte niečo, o čom nie ste skalopevne presvedčený do poslednej bunky svojho tela, celá vec pokračuje a nie je ukončená. Namiesto zhoršenia zdravotného stavu toho chlapca si v hlave animujte jeho prebratie... predstavujte si, ako kráča po vlastných nohách, že je zdravý a začína opäť normálne fungovať.

– To som robil a neprebral sa.

– Viac ste nakladali na misku strachu ako na misku života. Ďakujte za túto situáciu, je to začiatok prijatia.

– Poďakovať? Za toto? Ukážte komu a uvidí, – zaťal som päsť a trochu som sa pousmial.

– Ďakujte. Stále, každému, všetkému. Zvlášť v situáciách, keď sa práve necítite dobre. V duchu si dookola opakujte: ďakujem, ďakujem, ďakujem... Zmenia sa vibrácie vo vašom tele a budete sa cítiť lepšie, aj keď situácia sa bude navonok javiť ako nemenná. No zmení sa vaša frekvencia a to, čo začnete zo seba vyžarovať von, zmení váš zajtrajšok. Všetko, čo skutočne existuje, je iba tu a teraz. Kto niečo drží, stráca. Len tak plyňte.

– Sľubujem, že začnem len tak plynúť... Len nech sa ku mne vráti Tereza... Strach z väzenia, dokonca aj z Vlastovho odchodu, akoby pominul. Všetko zatienil Terezin odchod. Ani si vlastne ešte ani neuvedomujem, že sa so mnou rozišla.

– Rozišla sa, myslí to vážne. Cítim ju, som na ňu práve naladená. Je na vás nahnevaná, napĺňa ju smútok zo zrady, – hovorila čarodejnica s prižmúrenými očami.

– Ale neprávom! Ja som ju nepodviedol. Andrea jej zaklamala!

Pani Božena stále sedela so zažmúrenými očami, nič mi na to neodpovedala.

– Prosím Boha, všetkých, ktorí mi môžu pomôcť, nech sme zasa spolu. To je jediné, čo chcem...

– Tak proste. Áno, proste, je to cesta, – odvetila, keď sa naše oči znova stretli.

– Vráti sa ku mne? – vyslal som k nej slová svojho prežitia ako ovce medzi vlkov.

Zasa nastalo ticho. Pokojne mi pozerala do očí a vychutnávala si pulz môjho očakávania.

– Áno, vráti sa, – vyniesla nakoniec verdikt.

– Kedy? – vyhŕklo zo mňa.

– Keď vám príde znamenie.

Otázku bytia, či sa preberie, nahradila otázka, či sa ku mne vráti. Keď som sa pýtal sveta na Vlasta, zo všetkých strán mi prichádzali odpovede, že prežije, ale nestalo sa. Stále nehybne krúžil okolo zemegule, pozemský život mal na háku. Teraz mi čarodejnica tvrdila, že Tereza sa ku mne vráti. Neuveril som jej. Nikomu som už neveril. Ani Šepkárovi, ktorý mi na to obratom povedal, že tvrdenia druhých o cieli môžu zvádzať z cesty a že sa nemám riadiť chybami ostatných, vraj sú to ich chyby, nie moje. Poslal som ho do kelu. Môj jediný anjel odišiel do Anglicka. Iných, ani tých astrálnych, som nikdy nemal. Určite mi ich zabudli pri narodení prideliť. Alebo odo mňa ušli. Kto by zotrvával pri pakovi, ktorý sa neustále s niečím borí? Nik.