Deti Márie Terézie

Obsah knihy: Deti Márie Terézie

Hanne Egghardtová v knihe Deti Márie Terézie podáva dramatické životné príbehy detí významnej panovníčky z rodu Habsburgovcov. Mária Terézia porodila šestnásť detí, no len jedenásť sa dožilo dospelého veku, a hoci vyrastali v prepychu, už odmalička to nemali ľahké. Dominantná matka starostlivo plánovala život svojich ratolestí a od raného detstva im určovala životných partnerov, prípadne, ak šlo o synov, politickú kariéru. Táto sobášna politika slúžila na rozšírenie vplyvu a moci habsburského rodu, no city a vlastné želania zúčastnených pri tom nehrali úlohu. A tak väčšina dcér i synov Márie Terézie neboli v živote šťastní – Maximilián František trpel obezitou a depresiami, Jozef II. tvrdo presadzoval svoje reformy akoby na protest proti konzervatívnej matke. Z dcér jedine Mária Kristína sa mohla vydať z lásky - jej vyvoleným sa stal Albert Saský a šťastný pár sídlil na Prešporskom hrade. Najhorší osud postihol Máriu Antoinettu, ktorú v mladom veku zosobášili s francúzskym dauphinom a roku 1793 skončila svoj život na popravisku.
Autorka približuje osudy detí Márie Terézie historicky fundovane a farbisto, pričom sa nezameriava na veľkú politiku, ale najmä na ich charakterové vlastnosti a individuálny vývoj.

Z nemeckého originálu Maria Theresias Kinder (Verlag Kremayr & Scheriau KG, Wien) preložila Elena Diamantová.

Ukážky z knihy

Jozefovi ležalo na srdci blaho štátu oveľa väčšmi ako ženy a láska. V úplne mladom veku napísal po francúzsky utópiu vládnutia, ktorú nazval Reveries, teda Snenie. Pre Máriu Teréziu to bola silná káva, lebo zo spisu sa dozvedela, že jej syn sníva o vytvorení „vojenského sociálneho štátu“ a o znižovaní dlhov. „Mocní musia dostávať nižšie príjmy a dvor aj správa sa musia drasticky zjednodušiť, aby sa uvoľnili prostriedky na rozkvet hospodárstva a vojska, ktoré by vzbudzovalo v nepriateľoch strach.“13
Po poslednej pompéznej barokovej ceremónii v apríli 1764 Mária Terézia zabudla na buričské myšlienky svojho syna. Jozefa vo frankfurtskom dóme za prítomnosti cisárskeho otca korunovali na rímsko-nemeckého kráľa. On túto ceremóniu vnímal ako čosi prežité a bola preňho utrpením. Neskôr sa matke priznal, že len s námahou stál vzpriamene, aby sa mu nepodlomili kolená.