Cit slečny Smilly pre sneh

Severská literatúra mi počarila pred pár rokmi a Hoeg si ma svojim najznámejším románom získal tiež. Kniha v sebe nesie takú tajomnú a napínavú atmosféru, ako v detektívkach, aj keď ňou v tom pravom slova zmysle nie je, pretože Smilla nie je detektív. Je len dobrovoľne nezamestnaná odborníčka na ľad. No aj napriek tomu sa vydáva z pevniny na more a na ľadovec pátrať po vrahovi malého chlapca, ktorý bol jej priateľom. A prečo? „Nie som žiadna hrdinka. Mala som vzťah k jednému dieťaťu. Mohla som svoju tvrdošijnosť prenechať niekomu inému, kto by bol chcel pochopiť jeho smrť. Takého človeka však niet. Nikoho okrem mňa.“ Dokázala som sa so Smillou úplne stotožniť vďaka jej mĺkvosti, ráznosti, samotárstvu a jej určitému čudáctvu. Pre mňa sa stala stelesnením Grónska – je studená, odťažitá a vzdialená ako ľadový ostrov, ale zároveň je schopná milovať, zapáliť sa pre vec, je vášnivá a odhodlaná ako živá zem pod tým obrovským nánosom snehu a ľadu toho ostrova. Príbeh je taký hypnotický ako Grónsko samotné. Je to vynikajúca kniha, v ktorej som sa dozvedela aj to, že „číselný systém je ako ľudský život“ a dávalo to až neuveriteľný zmysel. Takže odporúčam všetkými piatimi a ja si pozháňam aj ďalšie Hoegove knihy.

Knižka určená pre trochu náročnejších čitateľov, ktorí nechcú iba jednoduchý bezduchý príbeh, ale niečo náročnejšie. Z knižky vanie arktický ľad a sneh, ktorý hlavná hrdinka Smilla nadovšetko miluje. Smilla je úplne atypická žena, ktorá sa (takmer) ničím nepodobá bežným krásnym, úspešným a citlivým ženským postavám z iných kníh.Nerieši šminky, nemá deti a ani nepozerá prihlúple TV seriály. Je dosť uzavretá voči cudzím ľuďom. Samotný dej je tiež dosť zamotaný a zistiť, kto je "dobrý" a kto "zlý" zaberie viac než len prečítať prvých pár strán. Na knihe oceňujem aj to, že som sa vďaka nej dozvedela niečo aj o kultúrach, ktoré sú mi vzdialené a doteraz som o nich nevedela nič.