Arthur & George

K Julianovi Barnesovi a jeho tvorbe som si vypočula rôzne komentáre od ľudí, ktorých literárnemu vkusu dôverujem, a nie vždy boli lichotivé. Práve tento rozpor bol prvým podnetom, aby som siahla po niektorom z jeho diel. Úprimne, nečakala som, že Arthur & George ma zaujme natoľko, aby som knihe po dočítaní udelila plný počet hviezdičiek. Na základe tejto pozitívnej skúsenosti a tiež skutočnosti, že Barnes je označovaný ako „literárny chameleón“ si nenechám ujsť ani ďalšie jeho diela. Veď čo môže byť lákavejšie ako originálny autor, ktorého každá jedna kniha je údajne úplne iná ako tá predošlá? Z tejto príjemnej zmesky fikcie a skutočných udalostí paralelných opisov Arthurovho a Georgovho života ma viac bavili pasáže venované Georgovi. Nebola to dejová línia, ktorá ma zaujala, nakoľko dej je predvídateľný a bez väčších prekvapení, ale skôr spôsob akým je román napísaný - pasáže o Arturovi sú písané v minulom čase, až do istého zlomového momentu, kým pri Georgovi protikladne autor použil prítomný čas, opäť až po istý zlomový okamih a následné prepojenie svetov oboch postáv, ale najmä to, ako reálne sa Barnesovi podarilo vykresliť obraz života v Anglicku na prelome 19. a 20. storočia - život vo veľkomestách a na vidieku, správanie a morálku jednotlivých spoločenských vrstiev, vtedajšie zákonodarstvo, pohľad na ešte nedokonalú kriminalistiku a kriminológiu, postupy polície, častokrát šokujúce a poburujúce názory a zbytočné predsudky ako napríklad v ukážke. „Ale keď je krv zmiešaná, začínajú sa trampoty. A vzniká neprekonateľný rozdiel. Prečo ľudská spoločnosť všade na svete neznáša miešancov? Lebo duša miešanca je rozpoltená nutkaním k civilizácii a pudom k barbarstvu.“ „A je za to barbarstvo zodpovedná škótska, alebo parská krv?“ „To sú hrubé žarty, Doyle. Vy sám veríte v krv. Veríte v rasu. Pri večeri ste mi povedali, ako hrdo vaša matka vypátrala dvojích predkov spred päťsto rokov. Odpustite mi, ak vás zle citujem, ale spomínam si, že na vašom rodostrome hniezdili mnohí významní muži.“ „Necitujete ma nesprávne. A vy hovoríte, že Goerge Edalji rozrezával koňom bruchá preto, lebo to pred päťsto rokmi jeho predkovia robili v Perzii alebo kde vtedy boli?“ „Nemám potuchy či sú na príčine barbarské alebo rituálne praktiky. Možno. Možno ani sám Edalji nevie, čo ho nutkalo konať, tak ako konal. Nutkanie spred stáročí, ktoré vynieslo na povrch náhle a poľutovaniahodné miešanie rás.“ „ Naozaj úprimne veríte, že sa stalo toto? „Niečo podobné, áno.“