Mladý Dônč

Bol som trochu rozpačitý z prvej poviedky Mladý Dônč, popisujucej slovenský realizmus hladovej doliny. Vadila mi štylizácia plná abnormálne hlúpych, zdegenerovaných postáv a samoúčelného násilia, vrátane absurdného množstva vrážd a pracovných úmrtí. Podľa Pišťanka majú zjavne Slovenské hladové doliny a prevádzky v nich väčšie množstvo denných úmrtí než koncentračné tábory a kolegovia sa pri nedostatočných výplatách neváhajú v spánku navzájom podrezávať kvôli pár korunám k dobru. Nie že by Pišťanek nebol skvelý rozprávač, iba mi táto miera brakového násilia prišla vzhľadom k sociálnej téme prehnaná. Zvyšné 4 poviedky už ale akoby kopali inú ligu, Pišťanek sa v nich (narozdiel od poviedky prvej ako i svojej prvotiny Rivers of Babylon) len nerýpe v hnuse ale i sleduje skutočne zaujímavé postavy, oplyvajúce inými emóciami ako len sebeckým pudom sebazáchovy, často i inteligentné a empatické. V týchto je už značne dôslednejší, opatrnejší a hoci si stále drží svoju večne cynickú poetiku, ukazuje tu, že vlastne ľudstvo ako také ne-nenávidí, ale ho i chápe. Zvyšné poviedky ma teda prekvapili svojou civilnosťou, boli kreatívne, srdečné, milé a najmä kvalitne napísané.