Atalanta

Štýl Jennifer Saint mi ulahodil už pri jej predošlých dvoch vydaných knihách - Ariadne a Elektre. Autorka dokáže krásne narábať s jazykom diela a prostredníctvom poetických a ľúbivých popisov vám dokonale vykreslí priestor a dobu, kedy boli smrteľníci hračkami bohov a kedy svet ovládli bájni hrdinovia a výpravy za slávou a uznaním.  Priznávam, že Atalantin príbeh som až tak nepoznala. Pamätala som si ho veľmi hmlisto, čo však beriem v tomto prípade ako veľkú výhodu. Príbeh som si totiž práve vďaka tomu viac užila a viac som sa doň dokázala ponoriť. Oku (a ak ste fanúšikom čítania nahlas, tak aj uchu) lahodiaci, alegorický jazyk dodal rozprávaniu punc krásneho, no nie preplácaného či snobského, ale skôr nenúteného šarmu. Aj keď ide o mýtus, čo by mohlo čitateľa automaticky navádzať k tomu, že túto knihu onálepkuje ako ťažké čítanie, tak opak bol pravdou. Atalantu som zhltla na tri posedenia a každý raz som sa tešila na to, čo mi tento príbeh prinesie. Netajím sa tým, že si užívam príbehy, kde sú hrdinkami ženy a kde sa dokážu svojou silou a umom nestratiť v mužskom svete. Jediná vec, ktorú som hlbšie pociťovala bola jemná strata tempa v druhej polovici príbehu, kedy sa Atalanta ocitla na palube lode Argo. V tejto časti by nebolo na škodu príbeh trochu viac dofarbiť. V prípade Atalanty Saintová siahla po inej kostre príbehu než pri jej predošlých dielach a v mojom prípade mi práve toto neodbiehanie k viacerým hrdinkám viac ulahodilo. Dokázala som sa tak plne koncentrovať iba na jeden nosný príbeh a viac si ho tak užiť. Za malý mínus považujem časť, kde sa Atalanta plavila na lodi Argo, lebo práve tam narazila kosa na kameň a príbeh stratil dynamiku. Neskôr sa príbeh jemne zamotkal aj na trhlinách v zásadách. Každopádne to beriem ako ukážku toho, že aj hrdinovia sú len ľudia.