Dědictví ztráty

Dědictví ztráty je presne ten typ knihy, v ktorej je síce veľa vecí napísaných priamo, ale ešte viac je ich skrytých medzi riadkami. Čitatelia, ktorí pôjdu výlučne po dejovej rovine príbehu budú sklamaní, keďže táto je silne potlačená na úkor ústrednej myšlienky. Dej sa obmedzuje iba na časovo nie príliš dlhý úsek života viacerých, hlavných i vedľajších postáv, pričom retrospektívne sa dozvedáme súvislosti podstatné pre prítomnosť, avšak uspokojivého zavŕšenia príbehu sa nedočkáme. Zaujala ma ústredná myšlienka románu, sčasti odlišná oproti ostatným knihám indických spisovateľov, resp. spisovateľov, ktorí sa vo svojej tvorbe venujú dejinám Indie (generálne možno povedať – konfrontácii dejín akéhokoľvek štátu a súčasného diania v ňom). Obvyklé témy ako boj starého tradičného indického a nového moderného západného, pozostatky britskej koloniálnej nadvlády v Indii, rasové, náboženské, triedne rozdiely, kastovný systém, nádej na lepší život, túžba splniť si svoj „americký sen“, biedny život indických ilegálnych emigrantov v cudzine, sú tu doplnené o myšlienku súčasných novodobých generácií Indov, ktorých dedičstvom je pocit vykorenenosti, nie len v cudzine, ale aj v rodnej krajine, vedomie, že na svete niet miesta, ktoré by mohli nazvať domovom, neschopnosť zaradiť sa do spoločenského života, strata národnej identity, strata minulosti i budúcnosti, pomyselné zamrznutie vo vzduchoprázdne na pomedzí odlišných svetov, kultúr. Pocit, že sen, ktorému sa zapredali nemá nádej na naplnenie a cesta späť nie je možná. Nikto nemôže mať všetko. Je správne zaprieť rodinu, kultúru, odhodiť morálne zábrany, prispôsobiť sa novým pomerom v záujme prežitia, keď kompromisy neprichádzajú do úvahy? Zostáva len pýtať sa, tak ako to robí jedna z kľúčových postáv príbehu, Sai: „Je možné, aby uspokojení přineslo stejně intenzivní prožitek, jako stráta?“