Potomci lidí

Je veľa vecí, ktoré ľudia považujú na tomto svete za samozrejmé. Niektoré z nich sú materiálne, iné nie. Čo si však nikto nevie predstaviť je, že by planéta Zem mohla existovať bez nás. Žeby sa bez nás mohla zaobísť, obývaná všetkými živočíchmi, okrem človeka. A presne toto prichystala ľudstvu Phillis Dorothy Jamesová, anglická (predovšetkým detektívna) spisovateľka a doživotná členka britskej snemovne lordov. Zobrala mu budúcnosť. Potomci lidí sú jednou z mála kníh, ku ktorým som sa dostala až po zhliadnutí filmu, a nie som si istá, či to predlohe prospelo. Oproti filmovej adaptácii je atmosféra príbehu v knihe prekvapivo pokojná, a možno i vierohodnejšia. Jamesová vykreslila svet veľmi reálne, so všetkými podrobnosťami i následkami, ktoré by ľudstvo pri katastrofe tohto druhu pravdepodobne neminuli. Nekladie dôraz na akciu, skôr na náznaky a vykreslenie atmosféry, a vo veľkej miere i na vnútorné pohnútky hlavného hrdinu. Nimi sa autorka zaoberala naozaj dôkladne, predovšetkým prostredníctvom denníkových záznamov, ktoré občas striedali rozprávanie v tretej osobe. A práve vďaka nim sa z Thea stal jeden z najnesympatickejších hrdinov, s akými som sa stretla a jeho pohnútky a myšlienkové pochody sa pre mňa stali väčšou záhadou ako Bermudský trojuholník. Kniha je rozdelená na dve polovice, a to nie len čo sa formálnej stránky týka. I po obsahovej stránke je každá časť úplne iná. Líšia sa ako podaním, atmosférou, tak i počínaním hrdinov. No predovšetkým kvalitou. Kým v prvej časti sa autorka zameriava na vnútorné monológy, ktoré zahŕňajú filozofické rozjímanie a pitvanie sa v minulosti (čo pôsobí miestami rušivo a samoúčelne), v druhej časti sú obmedzené, ustupujú do úzadia, príbeh konečne naberá patričný spád a čitateľ sa naveľa dočká i nejakej tej akcie. I hlavnému hrdinovi akoby niekto vymenil osobnosť, a ak by nebolo prvej časti, pravdepodobne by som si ho aspoň trochu obľúbila. No Theo nie je jediným charakterom, ktorý je v knihe nesympatický. Ani hlavná hrdinka nie je prototypom pozitívne pôsobiaceho človeka. Správa sa ako sebecká a hlúpa naivka, okolo ktorej sa musí 3-krát denne otočiť celý svet a ktorá zo svojho rozmaru vrhá do nebezpečenstva všetkých, ktorí jej pomáhajú. Popri voľne plynúcom deji, ktorým sa vyznačuje celá kniha, príde koniec ako smršť, a dá celej knihe úctyhodnú a prekvapivo napínavú bodku. Čitateľa neuráža, nepredkladá mu budúce osudy ľudstva na striebornom podnose, len ich jemne naznačí a nechá na jeho predstavivosti, ktorým smerom sa budú v skutočnosti ubiehať. Na záver spomeniem jednu vec, ktorá ma pri čítaní nadmieru iritovala, a to používanie slova “děcko” namiesto dítě, miminko, atď. Neviem, či ide o chybu prekladu alebo originálu, no v situácii, keď celý svet upína svoju nádej na prežitie a zachovanie si zdravého rozumu k narodeniu dieťaťa, to pôsobí mimoriadne rušivo a miestami až vulgárne. Potomci lidí nie sú knihou, ku ktorej by som sa niekedy chcela vrátiť. Jej námet a atmosféra sú výborné, rovnako aj svet, ktorý Jamesová vytvorila, a ktorý pôsobí veľmi reálne. No autorke sa nepodarilo vykresliť sympatické a vierohodné charaktery, ktoré by konali logicky, a ani viesť ich príbehom pútavým spôsobom. No pre tých čitateľov, ktorí si vedia vychutnať pomaličky plynúci dej, množstvo myšlienkových pochodov a filozofovania nad svetom, nad minulosťou a chybami, ktoré človek vo svojej sebestrednosti robí, budú Potomci lidí zaujímavou voľbou, ktorú by si nemali nechať ujsť.