Maskot

Z malej ruskej dedinky sa dieťa bez mena (lebo ako päťročné v nesmiernom šoku z vraždy blízkych zabudlo, ako sa volá) zvláštnou hrou osudu dostáva do rúk lotyšských fašistov. Je ich chlieb, zohrieva sa pri ich ohni a spoznáva, že svet nie je čiernobiely, že všetko je relatívne, že niekedy vedia byť obete krutejšie ako ich mučitelia. Zlí fašisti, na verejnosti ukrutní a nemilosrdní, mu v zákulisí vojny dávajú najavo lásku a ukazujú svoje ľudské slabosti, cit pre rodinu, ale v opitosti aj zúfalstvo, že musia hrať rolu hrdinov, hoci v jadre sú všetci ustráchané päťročné deti.

Príbeh maskota fašistickej armády je o to silnejší, že je autentický.

Rozpráva ho reálny otec Kurzem svojmu reálnemu synovi Markovi.

A či skôr syn Mark si skladá otcov strašný príbeh z útržkov, ktoré nachádza na videu, v otcovom kufríku, alebo si len domýšľa, ako trpelo to dieťa bez koreňov, bez zázemia, a ako veľmi chcelo prežiť.

Maskot rozpráva o ľudskom osude v neúprosnom víre druhej svetovej vojny, ale aj o vzťahu otca a syna, o tom, prečo rodičia pred deťmi taja isté veci, aké utrpenie znesie ľudská psychika bez poškodenia a aké už nie. Naznačuje, že strašná krutosť, akej sú schopní len ľudia, poznačí aj tých, ktorí z pazúrov vojny vyviazli. Židovskí vypočúvatelia otca Kurzema, ktorý dlhé roky po vojne dobrovoľne prišiel vypovedať a hľadať svoje korene, odsudzujú jeho úpornú detskú snahu o prežitie azda viac, ako keby sa nechal zabiť a poslal svoje svedectvo odkiaľsi z nebies. Ak nejde o život, nejde o nič! Až ma striasalo pri uvedomení si tejto nespravodlivosti. . . .

Dej knihy nemožno tlmočiť, nie je celistvý, lebo aj pamäť sa bráni celistvo uchovať obraz tej hrôzy, biedy a beznádeje, ktorá zavládla nad vojnovou Európou minulého storočia.

Maskota si treba so zatajeným dychom prečítať a ak je to vďaka čitateľovej empatii možné, aj fiktívne prežiť. Lebo darmo žijeme v modernej dobe, používame mobily a počítače, tvárime sa, že sme civilizovaní.

Každý najmenší konflikt vo svete potvrdí, ako veľmi zviera v nás dychtí po krvi. Vlk v barančom rúchu je v nás dobre skrytý a pozná cestu von.

_{(Knižná revue; 13/2009; 24/06/2009; s.: 8; Martin Grbjar ; Zaradenie: Prekladová literatúra)}

Po 63 rokoch mlčania sa Alex Kurzem rozhodne prehovoriť a objaví sa pred dverami svojho syna Marka. V ruke má otlčený kufrík a strašné tajomstvo. Začne rozprávať, ako sa mu 20. októbra 1941 zmenil život. Nacistické jednotky vtedy napadli jeho rodnú dedinku a začali vraždiť. „ Nechcel som zomrieť, rozhodol som sa v noci utiecť. Pobozkal som na rozlúčku mamu a vydal som sa do kopcov,“ spomína Alex. Nacisti zatiaľ zavraždili jeho matku, sestru i brata. Alex sa skrýval v mrazivom ruskom lese, až ho napokon objavili policajti. Mal však šťastie – jeden z nich sa mu rozhodol pomôcť. Hoci vďaka obriezke zistil, že je to Žid, dal chlapcovi nové meno a ostatným mužom nahovoril, že je to ruská sirota.

Alex sa postupne začlenil medzi vojakov, príslušníkov SS, ktorí z neho urobili svojho maskota a desiatnika SS. Dali mu vyrobiť vlastnú uniformu aj s odznakmi, malým koženým plášťom, puškou a pištoľou. Zo židovského chlapca sa stal najmenší bojovník ríše. Takto sa neskôr stretol aj so samotným Adolfom Hitlerom.

Alex Kurzem dlhé desaťročia tajil svoje zážitky počas vojny. Keď sa ako 14-ročný vydal do Austrálie, chcel sa odpútať od minulosti. Povedal si – idem do novej krajiny, aj do nového života, tak už na to nemysli. Dokázal vytlačiť strašné spomienky kdesi na okraj. Neprezradil nič z toho ani svojej manželke, ktorú spoznal v Austrálii. Zdôveril sa až svojmu synovi Markovi, ktorý príbeh vyrozprával s dokonalou citlivosťou syna. Zároveň pochmúrne a s brutálnou otvorenosťou poukázal na večný problém spoluviny, identity i pamäti. Jeho rozprávanie je neuveriteľne silné, šokujúce a najmä – zabudnúť navždy sa nedá. Cenou za skrývanie identity boli nacistické zverstvá, na ktoré sa Alex musel dívať. Vraždenie, znásilňovanie, masakry.

„ Maskot“ je pohľad na to, čo robíme, aby sme prežili...a čo nám to prežitie môže spôsobiť.

Mib