Oceán na konci ulice

Neil Gaiman je už roky zárukou kvality. Ja osobne mám od neho radšej diela, kde cítiť viac rozprávkovej atmosféry. Ale musím sa priznať, že aj táto kniha ma očarila, aj keď je v nej viac temnoty a mrazivej atmosféry. Príbeh je o mužovi, ktorý po rokoch zavíta domov do svojho rodného mesta. Náhoda a možno osud ho privedie na koniec ulice, kde ešte stále stojí farma Hempstockovcov. Jeho myseľ sa otvorí a on si začne spomínať na detstvo a neobyčajné dievča, Lettie Hempstockovú, ktorá nazýva malé jazierko oceánom. Zaplaví ho zabudnutá minulosť a spomenie si na príbeh tak desivý a nebezpečný, až nemôže uveriť, že je skutočný. Ubehlo už štyridsať rokov, keď smrť tajomného cudzinca oslobodila sily temnoty a spustila tak lavínu nadprirodzených udalostí, v ktorých strede sa zmieta náš hlavný hrdina. Od tohto bodu sa príbeh začína dynamizovať a ukazuje sa pravé majstrovstvo Neila Gaimana. Ako v každom diele uvedeného autora aj sa nachádzajú netradičné a svojské postavy, ktoré sa vám dostanú do mysle a už nikdy neodídu. V románe Oceán na konci ulice je to práve rodina Hempstockovcov, najmä babička a samotná Lettie. Dej sa odohráva prevažne v noci a za pochmúrneho počasia, aby príbeh nadobudol správny temný rozmer. Neil Gaiman bravúrne pracuje s tvorbou atmosféry, využíva nepríjemné udalosti z detstva ako napríklad hnev otca alebo zlú opatrovateľku. Desivosť príbehu dotvára nejednoznačná forma zla, ktoré na seba berie rôznu podobu – aj ľudskú. Románu nechýba postupná gradácia a vyvrcholenie, pri ktorom si nejeden čitateľ neodpustí smutný povzdych. Román vrelo odporúčam najmä priaznivcom temnejšej fantasy.

K tomuto dielu som sa dostala tak pred rokom. A neviem ako je to možné, ale pamätám si svoje prvotné pocity z nej. Nesklamala, nenadchla. Nenahnevala, nepotešila. Mala som z nej zvláštny pocit, ani zlý, ani dobrý. Jednoducho to bola kniha, ktorú som vrátila na poličku a zabudla, o čom vlastne bola. Len občasné zahliadnutie jej chrbta mi vynorilo nepatrné spomienky na dielo, ktoré vo mne nezanechalo takmer žiaden pocit. No rozhodla som sa k nej vrátiť a môžem povedať, že som spravila tú najrozumnejšiu vec, ktorá ma mohla napadnúť. Tentokrát som čítala pozornejšie, vnímala autorové slová a celý príbeh mi začínal dávať zmysel. A po dočítaní, verte či nie, som pocítila ten pravý pocit z nej. Bolo to nadšenie. Skutočné nadšenie zo skvelo napísaného diela, ktoré nie je obyčajné, ale plné originality a veľkého talentu, ktorý v sebe má Neil Gaiman. Pre mňa jednoznačne zážitok, plný skrytých významov a deja, ktorý je uveriteľnejší ako niektoré knihy, ktorých príbehy sú vsadené do reality. A to zásluhou už spomínaného autora, ktorý sa dokázal vcítiť do svojich postáv, zmeniť sa na sedem ročného chlapca a vnímať, cítiť, premýšľať tak ako to vedia deti. Ťažko sa opisuje moje nadšenie z tejto knihy, pretože sa to jednoducho nedá. Tento príbeh bol zvláštny no zároveň geniálny, nepredvídateľný a nedokážem ho opísať bez toho, aby som niečo neprezradila. Nejde to, knihu si musíte prečítať, pretože ja vám toho veľa nepoviem. Len toľko, že je to úžasné dielo od skvelého autora, ktoré stojí za to. Myslím, že som musela na túto knihu v istom zmysle dospieť, aby som ju aj pochopila. A pochopila i to, že na konci ulice je skutočný oceán...

Musím povedať, že hneď po dočítaní som z tejto knihy mala zmiešané pocity. Nevedela som, čo si mám myslieť. Potom som sa pristihla, že z času načas moje myšlienky nevedome zablúdia k tejto knihe. A zablúdili znova a znova a znova. Je to ten typ knihy, ku ktorým sa vraciate aj dávno po dočítaní. Nemôžete si pomôcť. Je zaujímavý rozdiel medzi tým, ako sa na určité udalosti pozeráme hneď keď sa stanú a ako sa na ne potom pozeráme s odstupom času. Ja som s odstupom času prišla v súvislosti s touto knihou na dve veci: 1.)Dosť radikálne mi zmenila pohľad na mnoho vecí, a to hlavne na to ako som doteraz vnímala svoje detstvo, dospelých a celkovo iných ľudí. 2.)Neil Gaiman je prazvláštny človek. Rada by som sa s ním stretla. Páči sa mi to, aký je vnímavý, ako sa pozerá na svet on. Fascinuje ma. Zakončila by som to asi tým, že toto je v mojom ponímaní najoriginálnejšia a najzvláštnejšia kniha akú som kedy čítala. Nehovorím, že je najlepšia. Možno vám nepríde zaujímavá a nebude vás veľmi baviť, no ak sa začítate medzi riadkami, nájdete v nej zmysel a prinúti vás zamyslieť sa a pozrieť sa na svet trošku inak ako ste sa naň pozerali predtým.

Od Gaimana som čítal len Amerických bohov, ktorí boli na jednej strane úchvatní, ale nie celkom mi to sadlo. Páči sa mi jeho štýl a vôbec, jeho moderné, originálne pojatie fantastiky. Prečítané rýchlo, aj dej ma absolútne chytil. A som veľmi rád, že u nás vychádzajú aj knihy z tohto žánru, ktoré nie sú určené striktne pre deti a mládež. Gaiman ale ukazuje, že žiaden iný autor sa nedokáže vžiť do mysli sedem ročného chlapca tak, ako on.. Nápad fajn, aj spracovanie a napínavosť Amerických bohov, Anansiho chlapcov... Ja môžem knižku SMELO ODPORUČIŤ každému, kto hľadá kvalitnú fantastiku !!!

Oceán na konci ulice je veľmi čudným príbehom, ktorý stiera hranicu medzi realitou a fantáziou. Handrové príšery, zlomyseľné červy, pažravé vtáky a mnoho ďalších vymyslených tvorov a kúziel - to všetko pre mňa predstavovalo nesúrodú zmes. Uznávam, že fantázia Neila Gaimana je priam nekonečná, jeho nápady sú originálne a nečakané, no myslím si, že menej je niekedy viac. Zdalo sa mi, že žiaden dobrý nápad nedotiahol do konca, iba všetko navrstvil na seba, hodil to pred čitateľa a príbeh bol na svete. Výpovedná hodnota príbehu bola už na podstatne vyššej úrovni. Porovnávanie dospelosti a detstva bolo badateľné na každej strane a niektoré autorove myšlienky sú naozaj podnetné a pravdivé. Páčili sa mi kontrasty, ktoré vytváral - na jednej strane fantastický, miestami až rozprávkový príbeh, ktorý by ste mohli čítať deťom pred spaním, no na druhej strane aj hlboká temnota či dokonca až pocity hnusu. Detská bezstarostnosť tu bola neustále rušená melanchóliou a v dôsledku toho vzniklo to správne pochmúrne ovzdušie, v ktorom sem-tam zasvieti slnko. Myslím si, že podstatu detstva vystihol autor vierohodne, škoda len, že svoj príbeh nezakončil nejakou trefnou pointou. Na konci knihy totiž budete tam, kde ste boli na jej začiatku - prečítali ste si fantazijný príbeh, niekoľko pekných myšlienok, pospomínali ste si na svoje detstvo a bodka. Žiadna pointa, žiadne ukončenie, len neistota a mnoho otázok. Samozrejme, nechcem vedieť úplne všetko, ale myslím, že niekoľko odpovedí by si čitatelia zaslúžili. Suma sumárum, fantazijnú zložku pokladám za nedostatočne prepracovanú a rozvinutú, hoci sa mi náramne páčili všetky autorove nápady. Filozofická zložka ma oslovila oveľa viac a ponúkla mi niekoľko viet na zamyslenie sa, preto Oceán na konci ulice hodnotím ako príjemný priemer, ktorý ma neurazil, no ani výrazne nenadchol.