Zimný denník

Túto knihu určite odporúčam. Je o dosť temnejšia ako knihy, ktoré som od neho čítala doteraz (Kniha ilúzií a Brooklynské frašky), aj viac narcisoidná, ale tak nevtieravo:), ale hlavne je to veľmi reálna, neprikrášlená a dobre čitateľná kronika jedného (stále trvajúceho) života. Oceňujm, že takýto svoj "denník" či kroniku napísal žijúci človek - spisovateľ sám o sebe, teda že nebola napísaná niekým iným po jeho smrti, ale je tam skutočne len jeho optika a jeho videnie sveta. Smrť je blízko, to z tejto knihy často cítiť, či už priamo alebo nepriamo medzi riadkami. Striedajú sa tam momenty vážne s vtipnými, nájdete tam celý zoznam adries, kde autor počas svojho života býval, fakty o priateľkách, rodine, o jeho zdravotných problémoch a všetko to do seba zapadá, vytvára panoptikum jeho života, ktorý takto ako keby rekapituloval. Na zimné obdobie autobiografická kniha ako stvorená, dokonca tú zimu má ešte aj v názve:) Na záver pripájam pár mojich obľúbených úryvkov: "...ale nič ťa neznepokojuje väčšmi než sám let, ten zvláštny pocit, že nie si nikde, ktorý ťa obklopí zakaždým, keď vstúpiš na palubu, neskutočnosť toho, že letíš priestorom rýchlosťou osemsto kilometrov za hodinu, tak vysoko nad zemou, že strácaš pojem o tom, či si sám vôbec skutočný, akoby z teba pomaly vysávali samotný fakt tvojej existencie, no taká je cena, ktorú platíš za odchod z domova, a kým cestuješ, NIKDE sa rozprestiera medzi TU, teda domovom, a TAM, teda cieľom cesty, to NIKDE zostáva jedným z miest, kde žiješ." "...si bol celý život etnicky nezaraditeľný a cudzí ľudia ti opakovane hovorili, že musíš byť, že nepochybne si Talian, Grék, Španiel, Libanončan, Egypťan, ba dokonca Pakistanec? Keďže nevieš, odkiaľ pochádzaš, vedome si prijal stanovisko, že si zmesou všetkých rás z východnej pologule, čiastočne Afričan, čiastočne Arab, čiastočne Číňan, čiastočne beloch, taviaci kotlík mnohých rozhádaných civilizácií v jedinom tele. Je to do istej miery morálne stanovisko, spôsob, ako eliminovať otázku rasy, ktorá je podľa teba umelá, a človeka, čo ju kladie, vôbec nectí, preto si sa vedome rozhodol byť každým a všetkým, prijať do seba každého, aby si bol najúplnejšie a najslobodnejšie sám sebou, lebo je záhada, kto skutočne si, a niet nádeje, že by sa táto záhada niekedy objasnila." "Od roku 1961 do 1962 žiješ v mukách frustrácie a nekonečného sexuálneho vzrušenia, každý mesiac lámeš severoamerické rekordy v masturbácii." :) "Sandra (prostitútka) ťa neposlala preč, chcela s tebou zotrvať v posteli a zhovárať sa, a tak si tesne pri nej zostal ešte takmer hodinu, šťastne ležiac v jej náručí, s hlavou na jej pleci, a rozoberal si všetko možné, čo ti už dávno vyfučalo z hlavy, a ke´d sa ťa napokon spýtala, čo vlastne robíš, a ty si odpovedal, že píšeš básne, čakal si ľahostajné myknutie plecami alebo nejaké nezáväznú poznámku, ale nie,a ni tentoraz nie, lebo len čo si začal hovoriť o poézii, Sandra zatvorila oči a začala recitovať Baudelaira, odriekala dlhé pasáže tak precítene a tak dokonale presne, že si len dúfal, že Baudelaire sa vo svojom hrobe prebudil a teraz počúva." "..Beda však bolo tomu chlapcovi, ktorý sa pokúsil zasunúť ruku pod blúzku, nieto ešte preniknúť na zakázané územie pod podprsenkou, lebo takú ruku dievča, ktoré si strážilo povesť, rýchlo odsotilo, ešte aj keď potajomky chcelo mať tú ruku presne tam, kde chlapec. Koľkokrát si bol takto odmietnutý, uvažuješ teraz, koľko márnych výprav podnikli tvoje ruky pod sukne a blúzky tvojich spoločníčok, koľko nedokončených pútí do ríše nahej pokožky, koľkokrát ťa poslali preč pri samotnej bráne? Také boli úbohé okolnosti tvojho raného erotického života." :) Takže teraz hádam už aj sami veríte, že Zimný denník si zaslúži vašu pozornosť:)

Keby Austerove knihy čítam pred Matkinovými, tvrdil by som, že Matkin je slovenský Auster. Bohužial, nestalo sa tak, a preto musím tvrdiť, že Auter je pre mňa americký slovenský pseudonym. Zimný denník je možno pre Paľa bibliou, kronikou a ešte neviem čím iným na spôsob rekapitulácie krásnych životných momentov, pri čítaní ktorého si píšete svoj vlastný denník. Vynárajú sa vám spomienky dávno zahodené, pripomínajú vám jazvy zapadnuté prachom a momenty, ktoré ste doteraz nevedeli opísať, ako aj peripetie, ktorým ste neprikladali žiadny význam. A stali sa,boli, a je jedno, či ste žili v inej dobe, v inom vierovyznaní, v inom režime. Auster je majster ľudskej duše, niečoho, čo vo vás navždy zostane a tam, kde maliar nakreslí svoje nálady, pastelové fragmenty odžitých rokov na stovky obrazoch, niekde tam napíše Auster jednu knihu. Zimný denník. Vrelo odporúčam.