Planisko

Kniha Planisko zaujme čitateľa najprv svojim netypickým názvom, ktorého vysvetlenie vyplynie zo samotného čítania knihy. Čitateľ sa od začiatku postupne ponára do sveta dieťaťa, dievčaťa a dospievajúcej ženy – siroty Žofie Kornfeldovej. Kniha je akousi sondou do jej duše, odráža jej vnútorný i vonkajší svet. Autorka v deji používa aj úvahy o živote, či šťastí, ktoré nepripomínajú gýče, či klišé, ale sú originálnou pečaťou autorky v texte. Čitateľ sa nad niektorými musí pozastaviť a zamyslieť sa nad ich trefnosťou a pravdivosťou. (citácia: V rozhodujúcich chvíľach nevnímame varovné signály, ktoré by nás zachránili pred budúcnosťou, alebo by ju aspoň o trochu zvrátili. Ak by sme ich vnímali, riskovali by sme, že sa budúcnosť jednoducho nestane a my strašne chceme, aby sa stala. A čo bude potom, čert ho ber.) Text je plynulý od začiatku až do konca, zbavený balastu, čitateľovi sa zdá, že tam nie je ani slovo navyše. Dej je prirodzene vrstvený, a čitateľa prekvapuje na každej strane. Je to hlavne tým, že ak je kniha autobiografiou, človek môže mať miestami pocit, že autor má príliš bujnú fantáziu, ale v konečnom dôsledku je holým faktom to známe: že najlepšie príbehy píše sám život. Aj kniha Planisko je plná zvláštnych situácií, ale na druhej strane je to iba neokresaný a neprikrášlený obraz toho, čo sa človeku, ktorý od detstva nepoznal lásku môže stať, koho stretol, aký vplyv mali na neho tie stretnutia, aj akú stopu zanechali naopak na jeho okolí. Zvláštna neokresanosť je však v tomto prípade veľkým pozitívom, lebo robí príbeh originálnym. Štýl písania autorky sa vyznačuje veľkou živosťou. Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása a štýl písania autorky je prirodzený, ľuďom blízky, opisované situácie sú práve vďaka tomu pre každého veľmi ľahko predstaviteľné. Čitateľ má pocit, že priamo sedí vedľa skľúčeného dievčatka, ktorému trčia nohy z príliš malej postieľky, ktoré je stratené vo veľkom českom svete a vo svojich detských myšlienkach a vzápätí si živo predstaví, aká bola malá dedinčanka, ktorá sa nikdy nedostala ďalej ako na koniec dediny, odrazu unesená z Tuzexu a veľkého mesta. Kniha je miestami drámou, miestami komédiou, či tragikomédiou. Človeku sa chce v niektorých pasážach plakať nad osudom dievčatka, ktoré je pre dedinu zlom a Planiskom a vzápätí by sa najradšej rozosmial nad jej reakciou z Tuzexu, aby si vzápätí uvedomil, že sa mu aj tak tisnú slzy do očí. Neskôr sa príbeh hlavnej postavy presúva z roviny dieťaťa, do roviny stredoškoláčky. Prvá láska, stále odmietanie dediny, na ktoré si Žofia zvykla, prvý muž v jej živote... to všetko formuje jej dušu, jej postoje a názory na svet, na ľudí. Kniha sa miestami môže zdať čitateľovi kontroverznou, azda vzťahom Žofky s učiteľom gitary. Kritici by mohli namietať, že nie je normálne, aby dievča malo vzťah s postihnutým jedincom, ktorí sa k nej navyše aj nie vždy pekne správa. Avšak ťažko je súdiť zmýšľanie dospievajúcej duše, pre ktorú má málokto pekné slovo a ktoré sa zúfalo chytí aj odrobiniek. A ktoré v podstate možno všetkým, čo sa mu kedy stalo, azda ani netuší, že ide iba o odrobinky a že existuje aj niečo lepšie a krajšie. (citácia: ─ Aha, pozri sa, tam, elektrický autobus! ─ Vykríkla, aby zmenila tému, ale autobus napojený na elektrické drôty ju naozaj ohromil. ─ Ty si sprostá jak tágo. ─ Vybuchol Vlado nečakane. Netušila, čo všetko sa mu v hlave nahromadilo počas celých dvoch týždňov, ale s určitosťou vedela, že ho jej výkrik nemohol natoľko vytočiť. ─ Ta to nie je žiaden elektrický autobus, ty nána, to je trolejbus. Na tebe je nutné vykonať ešte veľa osvetovej práce. Ja som taký kokot! Čo som čakal? Ešte aj u mojich priateľov si sa chovala ako taká buranka. ─) Autorka má zároveň veľmi dobrú slovnú zásobu a využíva zaujímavé prirovnania. (citácia: Ak pri chôdzi vyzeral jeho trup na krátkych tenkých nôžkach, ako vývrtka kúpená na strelnici pri kolotoči, teraz, keď ležal, pôsobil bohatiersky.) Ak by som teda mala zhrnúť vlastné pocity z knihy Planisko, jednoznačne by som povedala, že ma zaujala samotným dejom, živosťou, plynulosťou, dokonalou neotesanosťou, úvahami o živote, dramatickosťou, tragikomickosťou a štýlom písania takým, že čitateľ verí Žofke každé jedno slovo, že s ňou zdieľa jej pocity a v závislosti od situácie ich s ňou aj prežíva. Kniha má podľa môjho názoru potenciál zaujať rôzne vrstvy čitateľov, žien, mužov, dospievajúcich dievčat, i milovníkov autobiografií.