Odsúdený

Ukážky z knihy

Prespávala som načierno v práci, sem-tam u známych či u kamarátky, párkrát ma prichýlila aj suseda, keď bolo jasné, že Lukáš nevie, že som len dve poschodia pod ním. Už som so sebou nosievala základnú hygienickú výbavu, zubnú kefku a pár kúskov bielizne, u ochotnej Božky som si mohla veci aj oprať. Keď som nenocovala u nej, volala mi a vždy mala katastrofické správy.
„Vlaďka, u vás je zas nejaký buchot.“
„Vlaďka, z vášho bytu ráno odchádzali s Lukášom aj traja Cigáni. Asi tam nocovali.“
„Vlaďka, zmizla tá vysoká tuja z tvojho balkóna.“
„Vlaďka, Lukáš ti sťahuje celý byt!!!“
Bolo mi to jedno, už som zachraňovala vlastný zdravý rozum. Nedalo sa. Lukáš síce nevedel, kde prespávam, no vyvolával mi každé tri hodiny vo dne aj v noci.
„Kde si, mami?“
„Nestaraj sa.“
„Nebola si už dávno doma...“
„Doma? Náš domov si zničil, Lukáš. Všetko, na čo som roky šetrila, aby sme to mali, si predal a prefetoval. Čo odo mňa, preboha, ešte chceš?“
„Príď domov, mami. Preberieme to všetko.“
Išla som. Až tak mi to bolo jedno. To, čo som videla, mnou však dokázalo otriasť. To, čo kedysi bolo naším domovom, sa zmenilo na holobyt. Prázdne izby, prázdne steny, všetko, čo sa dalo speňažiť, bolo preč.
„Nebudem tu ani minútu, Luky, nič ma tu nedrží. Rob si tu sám, čo chceš.“
„Nenávidíš ma, však?“
„Je mi úplne jedno, čo, kde a s kým robíš. Hoci aj v tejto diere.“
„Ty ma tu necháš?“
Všetko sa vo mne vzbúrilo.
„Pre mňa za mňa tu aj zdochni! Rozrúb to tu, zober si, čo chceš, a daj mi už konečne svätý pokoj. Ja som s tebou nadobro skončila.“ Slzy sa mi tlačili do očí, keď som na syna opäť vrieskala. Od bezmocnosti a úplného zúfalstva. Nezostal mi nič dlžný.
„Chápem, nechceš ma. Nechceš mi nič dať, lebo ma neznášaš. A vieš čo? Ty už nie si moja mater.“
Už som nevládala bojovať. Zostal mi len strach. Z toho, či toto je naozaj úplné dno, alebo klesneme ešte niekam hlbšie. Z toho, že pre vlastného syna som sa stala len zdrojom peňazí a on pre mňa zdrojom obrovských problémov.