Dni krvi a trblietavých hviezd

Obsah knihy: Dni krvi a trblietavých hviezd

Vďaka krásnemu anjelovi Akivovi sa Karou dozvedá vytúženú pravdu o sebe a tá pravda je bolestná... Navyše sa do serafa zaľúbi a nik netuší, či ich láska pretrvá začínajúcu sa vojnu medzi svetmi dobra a zla...
Karou, modrovlasá študentka umenia v Prahe a pomocníčka mocnej chiméry Priepastníka v inom svete, sa vďaka krásnemu anjelovi Akivovi s ohnivými očami dozvedá vytúženú pravdu o sebe. Nie je ľudskou bytosťou, ale chimérou v ľudskej podobe. Karou a Akiva sa zaľúbia a pustia sa za spoločnou predstavou: svet sa nemusí zmietať v krvavej vojne odvekých nepriateľov! Nezničia práve plamene vojny ich krátku lásku...?

V druhej časti, vo voľnom pokračovaní o zápase chimér a serafov, Karou zistí, že Akiva ju zradil. Zrada má katastrofálne následky pre ich svet zvaný Eretz, prístupný cez štrbiny na oblohe vysoko nad Zemou na dvoch miestach vzdialených tisíce kilometrov. Karou vie, kto je a kam patrí. V novom výbuchu vojny medzi anjelmi a chimérami stoja milenci proti sebe. Ich spoločné sny o lepšom svete ľahli popolom. Kým Karou pomáha budovať armádu netvorov, Akiva sa odhodlá ďalej bojovať za spásu a nádej.
Podarí sa mu vzkriesiť nádej?
V pokračovaní Dcéry dymu a kosti s názvom Dni krvi a trblietavých hviezd – sa Karou rozhoduje, ako pomstí smrť svojich najbližších. Nie je to však príbeh o pomste. Je to rozprávanie o nešťastí a kráse, tajomstvách a neuskutočniteľných rozhodnutiach.

Z anglického originálu Days of Blood and Starlight
(Little, Brown and Company, New York) preložil Karol Vlk.

Ukážky z knihy

Bola mladá a silná. Čierne vlasy jej zdobil diadém s kamenným skarabeom vsadeným do matného zlata. Krídla – aj oči – mala ohnivé. Prižmúrila ich, hľadiac na mraky, ktoré sa hnali, až sa celkom rozmazávali a tvorili súvislé pásy. Nemilosrdný prúd zachytil vtáky aj tiene, všetko sa v ňom vírilo. Aj ostatní na ostrove sa zastavili, prerušili prácu a podobne ako zahľadená žena aj oni sledovali oblohu.
A keď sa prúd utíšil a zavládlo hlboké ticho, žena vedela, čo sa chystá.
Chytila sa zábradlia. Ten pohyb akoby bol nádych pred výkrikom. A vtom...
Naozaj výkrik!
Nečujný, no prudký. Mraky sa hnali opačným smerom, švihali nad zelenkavým morom.
Na druhej strane zeme, pri zdroji neprirodzeného nádychu a výkriku, sa nerozbitné sklo Veže víťazstva... roztrieštilo. Meč, symbol ríše a serafov, explodoval s obrovskou silou.
A na všetko hľadeli luny. Odrážali sa na miliónoch letiacich črepín, a všade, kde sa zabodli, zabodli sa aj Nitid a Ellai. Keď vyšlo slnko, ostré kúsky skla nachádzali zabodnuté v stromoch vo veľkej vzdialenosti od veže. Trčali aj z mŕtvol, ktorých bolo oveľa menej, ako by bolo bývalo, keby sa všetko bolo odohralo za bieleho dňa. Prebodnuté vtáky a anjeli ležali na strechách. Jeden člen Gardy strieborného meča prerazil kopulu háremu, cez dieru chvatne utekali desiatky konkubín, mnohé s Joramovými deťmi v lone, iné si niesli deti v náručí.
Na svitaní sa Meč zjavil ako oceľový skelet. Zmizli sklené vrstvy, labyrint chodieb, vtáčie klietky, maľované paravány i pódium. Akoby ani nikdy neboli existovali.
Ten deň, napodiv bezoblačný, priniesol zmätky, údes a fámy, more vyplavovalo telá až na vzdialenom Thisalene.
Čo sa vlastne stalo?