Gepard

Vždy po boku matky
Styk s vonkajším svetom mu nahrádzali knihy. Po celý život zostal vášnivým čitateľom. Nezapájal sa do verejného života, no bol vzdelaným a rozhľadeným človekom, ktorý intenzívne vnímal súčasné dianie vo svete. Veľa cestoval, ale aj v zrelom veku ho na väčšine týchto ciest sprevádzala matka, napriek tomu, že sa v roku 1932 ako tridsaťšesťročný oženil s litovskou barónkou Alexandrou Wolf Stomersee. Matka však nestrpela v dome inú ženu a manželka sa musela vrátiť do Litvy. Jej pohľad na vzťah matky a syna by bol určite zaujímavý, lebo patrila k nemnohým bádateľom, ktorí sa v tom čase venovali v Taliansku psychoanalýze. Napriek tomu, že ako manželia mohli žiť spolu až po smrti Tomasiho matky v roku 1946, mali jej psychoanalytické výskumy významný vplyv na Tomasiho pohľad na ľudskú psychiku a odrazilo sa to aj na tvarovaní postáv v jeho románe.

Jediné dielo života
Giuseppe Tamasi patrí do kategórie autorov, ktorí celý svoj tvorivý potenciál skoncentrovali do jediného diela. Možno by bol stačil aj na viac kníh, ale náhla smrť mu zabránila ho rozvinúť. Zomrel v lete roku 1957. Nedožil sa ani vydania svojej knihy, lebo vydavateľstvá o ňu neprejavovali záujem. Odmietol ju aj Sicílčan Elio Vittorini, ktorý bol ako spisovateľ jednou z ústredných postáv modernizácie talianskej povojnovej literatúry a ako redaktor vydavateľstva Einaudi zvrchovaným posudzovateľom hodnoty ponúkaných rukopisov. Spisovateľ Giorgio Bassani bol svojím autorským naturelom Tomasimu omnoho bližší a navrhol vydavateľstvu Feltrinelli knihu vydať. Urobil mu dobrú službu, lebo kniha v tom istom roku získala najprestížnejšiu taliansku literárnu cenu Strega a veľký úspech mala aj u čitateľov. V roku 1963 Luchino Visconti natočil podľa knihy rovnomenný film, ktorý ešte zvýšil jej svetový úspech.

Polemika a intolerancia
Iné to bolo s literárnou kritikou. Rozpútala sa veľká polemika, v ktorej dominovali ideologické predsudky a modernistická intolerancia. Pre podobný typ knihy to nebol priaznivý moment. V Taliansku v literatúre i vo filme dominoval neorealizmus, ktorý uprednostňoval sociálnu tematiku, a Tomasiho kniha bola pre jeho pravoverných zástancov dekadentná. Proti neorealizmu a proti tradícii, ktorú predstavoval, vystupovali autori sústredení okolo časopisov Officina, Politecnico a iné. Vittorini hovoril o priemyselnej literatúre a mladí autori o novom jazyku, bez ktorého nemôže vzniknúť nová literatúra. Tento prúd obnovy dostal meno neoavangarda a jeho predstavitelia sa združili do Skupiny 63. Meno si dali jednoducho podľa roku, keď sa uskutočnilo ich prvé stretnutie. Možno je príznačné, že sa konalo v Palerme, kde sa Tomasi narodil a kde prežil skoro celý život. Pre neoavangardu, ktorá pokukovala po novom francúzskom románe, bol Gepard návratom k verizmu 19. storočia.

Preč s estetickým kánonom
Aj v literatúre sa dá hovoriť o módnych trendoch, ktoré na niekoľko rokov ovplyvňujú výber tém, protagonistov, epických postupov i jazyka. Giovanni Verga, najvýraznejší predstaviteľ talianskeho verizmu, už na začiatku 90. rokov 19. storočia nedokončil svoj zamýšľaný románový cyklus, lebo kritika tvrdila, že podobné knihy už nik nečíta. Tomasiho prípad však ukazuje, že takéto schematické delenie literárnych dejín veci veľmi skresľuje. Možno mal pravdu Croce, ktorý odmietal napísať dejiny literatúry, ktoré sa členia podľa historických období a smerov, lebo každé dielo pokladal za neopakovateľný tvorivý čin, ktorý sa nedá vtesnať do rámca práve vládnuceho estetického kánonu.

Najlepšie sťatá hlava
Geparda nemožno brať ako návrat k memoárovej literatúre z čias obrodenia, ani ako oneskorený historický či veristický román. Je to umelecká vízia sveta aristokrata 20. storočia, ktorý cez príbeh svojho predka z čias bojov za zjednotenie Talianska vyjadruje existenčný status, akému pri prudkých dejinných zmenách čelili aj predstavitelia osvietenej buržoázie pri proletárskych revolúciách v 20. storočí. A počínanie mnohých dnešných podnikateľov na Slovensku vyvoláva v kultúrnych ľuďoch podobný pesimizmus, aký pri pohľade na ziskuchtivosť a vkus dona Calogera pociťoval knieža zo Saliny v roku 1860. Tomasi si uvedomuje aroganciu privilegovaných, vie, že aj šľachta má svojich Ťapákovcov, najmä tá sicílska, vyčíta si, že ani on, ani nikto z jeho priateľov nepracuje, no sympatií k aristokratickým spôsobom svojej triedy sa nesnaží zbaviť, hoci si myslí, že v prípade Ľudovíta XVI. šlo o najlepšie sťatú hlavu v dejinách;

Príťažlivý príklad
Slovenské vydanie Geparda akoby odrážalo Tomasiho postoj, že čas, v ktorom žijeme, nezmeníme, môžeme si len vybrať spôsob, akým ho prežijeme. Na obálke knihy je fotografia Claudie Cardinale v úlohe Angeliky z vynikajúceho Viscontiho filmu. Príťažlivý obal si vyžaduje dnešný trh, no to, čo kniha prináša pod pekným zovňajškom, Tomasiho rozprávanie, doslov a poznámky prekladateľky Michaely Jurovskej, sú obdivuhodným príkladom spôsobu, ako v mene kultúry čeliť náporu lákavej povrchnosti, ktorú nám vnucuje súčasnosť.

_{Zdroj: Pravda; 04/06/2011; s.: 32; František Hruška ; Zaradenie: knihy}