Čas žiť a čas umierať

4,5 * “Vypliešťal oči na zničené strechy. A čo čakal? Ostrov za frontom? Domov, bezpečie, útočisko, útechu? Možno. Lenže ostrovy nádeje sa dávno potopili v monotónnom, nezmyselnom umieraní, fronty sa roztrieštili, vojna je všade. Všade, ešte aj v hlavách a v srdciach.” Poviem vám, nebolo to ľahké čítanie. Aj keď čo je na vojne ľahké, nebodaj pekné? Nič. Zo všetkého sála smútok, depresia, nešťastie a smrť. Rovnako som sa cítila aj pri čítaní tejto knihy. Stále som čakala na malé potešenie v šedých dňoch vojaka, ktorý ešte nepodľahol surovosti vojny, stále si zachováva istú ľudskosť. Aj nádej, že počas zaslúženej dovolenky strávi čas s rodičmi a príde domov, ktorého sa vojna nedotkla. Nič nie je tak, ako si predstavoval, vojna roztiahla svoje chápadlá do všetkých kútov. Aj napriek nešťastiu nájde malé radosti, ktoré by boli v normálnom živote výsmechom. Krehkú lásku, v ktorú nikdy nedúfal, odpoveď na morálne otázky a aspoň krátke chvíle šťastia. Nič však netrvá večne. A tam kde je život, vždy čaká aj smrť. Aj napriek smútku, ktorý som cítila, som presvedčená, že podobné knihy treba čítať. Ľudia prirýchlo a priľahko zabúdajú na krvavú históriu, ktorá sa, bohužiaľ, neustále opakuje. ,,Bude krásne žiť," povedala.,,Od toľkých vecí sme si odvykli. Vlastne takmer od všetkého. Preto máme toho toľko pred sebou. Čo je pre iných samozrejmé, bude pre nás dobrodružstvo. Stačí, keď vzduch nebude páchnuť zhoreniskom. Alebo večera bude bez lístkov. Obchody, v ktorých si človek kúpi, čo chce. Mestá, ktoré nie sú zničené. Alebo keď sa budeme môcť zhovárať bez toho, aby sme sa najprv poobzerali na všetky strany! Keď sa nebudeme musieť báť!”