Sarah a jej kľúč

Krásna,smutná a pútavá kniha.Odkrýva tajomstvá, ktoré mali ostať pochované. Paríž 1942-rázia Vel d'Hiv a jedna rodina,ktorá ide v ústrety smrti. Paríž 2002-jedna novinarka, ktorá rozpletá zabudnutý vojnový príbeh...

Pomerne dlhé obdobie som starostlivo dodržiavala "pôst" od príbehov z obdobia druhej svetovej vojny. Nielen kvôli aktuálnej situácií vo svete, ale tak celkovo z únavy a aj sklamania z toho, kam ako spoločnosť spejeme. A ako nič a nikto nepohne s tým, ak si ktosi vezme do hlavy svoju pravdu a opantá ho moc... Kniha Sarah a jej kľúč sľubovala dojímavý príbeh podobný Tetovačovi z Auschwitzu. Aj napriek tomu, že toto prirovnanie ma skôr odradilo pretože k autorke Tetovača pociťujem averziu a nehodlám jej dať už šancu na reparát a nápravu renomé, tak som po tejto knihe siahla. Urobila som dobre? Na rovinu poviem už hneď takto na úvod a nebudem chodiť okolo horúcej kaše, že moje pocity sú rozpačité. Asi tak 2/3 knihy sa mi páčili, no posledná tretina bola zvláštna a nevoňala mi. Pôjdem teda pekne po poriadku... Dej príbehu je vystavaný na dvoch dejových linkách. Tá súčasná je ku podivu prepracovaná viac. Časť odohrávajúca sa v minulosti - v roku 1942 žiaľ dostala omnoho menej priestoru. A to aj napriek tomu, že príbeh mal potenciál... A nie malý. Posledná tretina mi prišla ako od inej autorky. Súčasná linka začala byť akási ťahavá, konanie hlavnej hrdinky - Američanky Julie, ktorá sa privydala do echt francúzskej rodiny mi nebolo zrejmé a asi som príliš nepochopila jej motiváciu. Nedávala mi hlbší zmysel a jej "vysvetlenie" ma nepresvedčilo... Zjavne sa autorka zamotala v kruhu, z ktorého sa nevedela vymaniť a tak táto línia príbehu na mňa pôsobila mierne chaoticky, umelo a nedomyslene. Linka odohrávajúca sa v minulosti bola oveľa zaujímavejšia a napísaná s citom, hoci udalosti v nej boli srdcervúce a kruté. Veľká škoda, že sa autorka neskôr nevrátila k postave Sarah a neprepracovala viac jej vnútro, pretože tým pádom ostala časť skladačky visieť vo vzduchu. Bolo by asi prínosnejšie pozrieť sa na traumatizujúci zážitok očami dieťaťa a sledovať, ako sa s touto traumou postupom rokov vyrovnávalo. Nie, nie som masochista, no som za uveriteľnosť a autentickosť. A to v príbehu miestami absentovalo, lebo za otáznikom neprišla bodka, ale ďalší otáznik. Napriek mojim ponosom a nie práve príliš obrovským sympatiám voči postavám v súčasnej linke ma príbeh z veľkej časti prevalcoval. Už dávno sa mi nestalo, aby mi prišlo pri čítaní príbehu tak smutno. Obyčajne sa viem povzniesť, no z vyústenia príbehu mi až zovrelo hrdlo a oblial ma studený pot... Niekedy je moja vizualizácia viac na škodu ako úžitok a tak sa mi niektoré obrazy hlboko vryli do pamäte. A zrejme tam ešte veľmi dlhú dobu ostanú... Citlivejšie povahy ich budú spracovávať asi tiež o dosť ťažšie. Za veľký plus považujem popis udalostí, ktoré sa týkali potláčanej histórie vojnového Francúzska. Stavím sa, že nikto z vás (pokiaľ nečítal túto knihu) nemá ani šajnu o udalostiach zo 16. - 17. júla 1942, ktoré sa odohrali v Paríži. Tento dátum Francúzov natoľko ovplyvnil, že sa zaň dodnes hanbia a zatvárajú pred ním oči. Tejto obrovskej čiernej škvrne v histórií Francúzska sa prvýkrát verejne dokázal pozrieť do očí až bývalý francúzsky prezident Jacques Chirac, ktorý v roku 1995 predniesol prejav, ktorý sa navždy vryl do pamäte Francúzov. Ako prvý verejný činiteľ sa za tieto udalosti verejne ospravedlnil, uznal podiel viny Francúzska na likvidácií vlastného obyvateľstva a poukázal na zverstvá, ktoré sa počas tohto obdobia v inak hrdom Francúzsku odohrali. Počas oných 2 dní bolo pri raziách odvlečených zo svojich domovov viac ako 13 000 francúzskych obyvateľov židovského pôvodu. Viac ako 8000 z nich - z toho 4115 detí vo veku 2-16 rokov bolo viac ako 5 dní násilne zadržiavaných na cyklistickom štadióne Vélodrome dꞋHiver, ktorý slúžil ako zhromaždisko pred tým, než boli tieto rodiny násilne oddelené a ich členovia postupne deportovaní do koncentračných táborov. Najprv do tých v okupovanej časti Francúzska a neskôr aj do Osvienčimu. Najprv otcovia a starí otcovia, potom matky a staré matky a nakoniec deti. Uväznení obyvatelia boli držaní v neľudských podmienkach a mnohí z nich v dôsledku toho zomreli alebo si dobrovoľne siahli na život. Štadión bol v roku 1959 zbúraný. Tieto udalosti boli zahmlievané a nevenovali im zmienku ani na hodinách dejepisu. Pamätník obetiam bol osadený iba rok pred prejavom prezidenta Chiraca. Dovtedy toto miesto chátralo. Akoby sa Francúzsko ignoráciou snažilo presvedčiť samé seba, že toto sa nikdy nestalo. Francúzi teda celé desaťročia nepriznali svoj podiel viny, keďže razie vtedy vykonala francúzska polícia a nie nacisti. Z tohto hľadiska ma teda naozaj príbeh zaujal a donútil ma vyhľadať si zmienky o týchto udalostiach. A to som si myslela, že ma už naozaj nič neprekvapí. Preto ma mrzí, že autorka príbehu nevenovala viac pozornosti a nevyšperkovala ho do dokonalosti. Charakter Sarah by si rozhodne zaslúžil lepšie a hlavne hlbšie a citovejšie spracovanie a naopak hrdinka v súčasnej linke mohla mať o trošku menej priestoru, lebo miestami som si pripadala ako v manželskej poradni alebo rodinných prípadoch. Záver bol tiež pomerne nešťastne až nelogicky seknutý. Celkovo však u mňa asi predsa len prevládajú plusy než mínusy, ktoré som vyššie popísala. Za posledné obdobie som prečítala menej kníh, ktorých dej sa odohráva vo vojnových časoch a táto bola aj napriek viacerým výtkam z kategórie tých lepších. Príbeh chytil za srdce a poukázal na dlhé roky utajovanú a zahanbujúcu časť histórie Francúzska. Svetielkom v tme boli aj hrdinovia, ktorí sa nebáli riskovať vlastný život kvôli iným. A ktorí mali nemalý podiel na tom, že to, čo nás robí ľudmi ešte existuje. Len to treba v sebe nájsť a nehanbiť sa za to. Hodnotím na 4/5

Knihu odporucam prečítať kto má rád žánre o 2 sv.vojne až keď človek číta čo zažili ľudia v koncentračných táboroch ,a niektorý prežili vtedy si uvedomí že môže byť šťastný že žije v slobodnej krajine keď pôvod nieje dôvod na zatknutie a odvlecenie do tak neľudských podmienok ako bol koncentračný tábor