Ako nakŕmiť diktátora

Keď niekoho varenie baví, ale namiesto kuchárskeho povolania sa vydá na dráhu reportéra, môže z toho vzniknúť aj takáto knižná pochúťka. Ja som ju čítala okolo Vianoc a verte mi, pri niektorých pasážach vás aj prejde chuť na ďalšiu porciu majonézového šalátu alebo x-tý koláč v poradí, hlavne ak sa v texte píše, že s tým kanibalizmom Idiho Amina, ugandského diktátora, to akosi stále nie je objasnené. Jediný, kto to mohol vedieť, je jeho osobný kuchár Otonde Odera (pôvodom z toho istého kmeňa, z ktorého pochádzal aj otec Baracka Obamu) a jeho svedectvo sa mi zdalo, ehm, no nie veľmi presvedčivé - táto časť textu bola geniálne napísaná, čitateľ si stále nie je na istom, či bol teda Idi kanibalom a či nie. Inak, objavia sa tam aj iní "velikáni", ako Saddám Husajn, Enver Hodža, Fidel Castro a Pol Pot. Ale teda, hlavnými postavami v tejto knihe sú ich osobní kuchári a osobná kuchárka. Ten Enverov má doteraz miernu paranoju, preto vystupuje v knihe inkognito, a pani Moeun, Pol Potova kuchárka, tá je do svojho pána zaľúbená až doteraz. Po tom, čo títo ľudia museli zažívať pod nadvládou nie úplne zrelých osobností sa im ani nečudujem. Veď uvariť plnohodnotné jedlo, keď v celej krajine zúri hladomor? Alebo zohnať špeciálnu pochúťku, ktorá sa vo vašej krajine bežne nevyskytuje, ale pánko si zmyslel? Prípadne vystavať denné menu o hodnote max. 1200 kcal, ktoré zasýti nervózneho Envera, navyše s ohľadom na jeho diabetes? Uf, nebola to veru vďačná úloha, a preto obdiv, ako sa títo kuchári naučili pracovať pod tlakom a v strachu (niekedy aj v strachu zo smrti), no nielen to. Poznali chute a preferencie svojich pánov, vedeli predpokladať ich i tak nevyspytateľné správanie a tomu aj prispôsobovali výber menu. A ono je to aspoň malá satisfakcia vedieť, že na chvíľu ste vy tí, ktorí majú moc nad najobávanejším človekom v krajine, nie?

Keď som prvýkrát počula o knihe Ako nakŕmiť diktátora, bola som nadšená z toho, že príbeh je výpoveďou kuchárov, ktorí varili diktátorom. Mali sme možnosť spoznať ľudí, ktorí vládli diktatúrou trošku z iného pohľadu. Akí boli? Čo radi jedli? Ako sa správali k služobníctvu? Kniha je nielen krásne spracovaná, ale aj veľmi dobre napísaná. Veľmi sa mi páčil ten žurnalistický štýl písania, bolo to svieže, zaujímavé a hlavne ľahko zrozumiteľné. Príbeh plynul a ja som túto knihu prečítala na jeden nádych. Naozaj pútavé čítanie, dozvedela som sa mnoho informácií, spoznala rôznych vladárov (moje znalosti sú v tejto oblasti naozaj biedne) a naučila zopár receptov. Toto všetko je obohatené o fotografie a mapu, ktorá mi pri čítaní veľmi pomohla. Ak si chcete dať na raňajky Saddáma Husajna, na desiatu Idiho Amina, na obed Envera Hodžu, na večeru Fidela Castra a ako dezert Pol Pota, určite siahnite po tejto knihe. Kuchári svojich bývalých vládcov opisujú občas so strachom, inokedy s láskavosťou a občas aj so štipkou strachu a rešpektu. Zo všetkých som mala pocit, že si ich títo mocní muži vážili, pretože, ak má človek plný žalúdok, vždy sa problémy lepšie riešia. Kniha je skvelá, už som ju stihla odporučiť každému, koho som stretla. Dozviete sa naozaj veľa zaujímavostí (napríklad Enver Hodža dal popraviť spolužiačky, ktoré ho odmietli), budete sa čudovať nad tým, čoho sú ľudia schopní a možno sa aj niečomu priučíte, čo sa týka varenia. Odporúčam všetkými prstami, ktoré mám.