Odkiaľ si

Už od malička som vášnivá čitateľka a v podstate mi nezáleží na tom, či siahnem po standalone knihe alebo nejakej sérii - oboje má svoje výhody i nevýhody, s ktorými sa čitateľ musí zmieriť (resp., ktoré môže oceniť). Vždy ma však tak nejako lákali edície - jednotný dizajn, ktorý sa na poličkách krásne vynímal, a aspoň aká taká predstava, čo od kníh, ktoré sú do nich zaradené, môžeme očakávať - nemusíme poznať autorov, ich štýl ani anotácie - nech už sú dané príbehy o čomkoľvek, edícia nám aspoň zbežne naznačí kvality jednotlivých titulov. Keď niekde vidím alebo počujem "Odeon", automaticky sa mi vybavujú kvalitné, pútavé a silné príbehy, neraz písané jedinečným štýlom, ktoré si dokážu podmaniť aj tých najnáročnejších čitateľov, a viem, že nech už je novinka z tejto edície o čomkoľvek, prosto ju chcem.

Bosniansko-nemecký spisovateľ Saša Stanišić sa vo svojej zväčša autobiografickej knihe Odkiaľ si stavia pred neľahkú úlohu - porozumieť vlastnému životu. Prostredníctvom kontrastného zobrazenia svojej starej mamy, ktorú demencia pomaly ale isto oberá o tú výnimočnú esenciu života, ktorú predstavujú spomienky, a vlastného úsilia uchovať zo svojej minulosti čo najviac (práve využitím spomienok), reflektuje svoj život pred i po vypuknutí bosnianskej vojny na jar v roku 1992. Približuje "príbeh" utečenca - chlapca, ktorého domovská krajina sa (v jeho očiach) znenazdajky ocitla v zajatí ozbrojeného konfliktu, len aby navždy zmenila svoju pôvodnú podobu, opisuje snahu o asimiláciu v neznámej krajine a snahu o nájdenie si miesta vo svete v časoch, keď prechádzal tými najväčšími životnými zmenami.

"Literatúra je slabé spojivo. Badám to aj pri tomto texte. Oživujem spomienky na to, čo je celistvé, a premosťujem to, čo je zničené, opisujem život pred otrasom a po ňom, a v reálnom svete zabúdam na narodeniny a nevšímam si pozvania na svadby. Musím sa najprv zamyslieť, aby som si spomenul, ako sa volajú deti mojej sesternice. Na hrobe starých rodičov z maminej strany som nebol ešte ani raz zapáliť sviečku. Vinu za svoje odcudzenie od rodiny nepripisujem vojne ani vzdialenosti. Vkladám medzi nás príbehy ako vytesňovacie aktivity."

Prostredníctvom spomínania na časy, keď spolu s rodinou musel utiecť z domoviny, usadiť sa v Nemeckom Heidelbergu a pokúšať sa dostať svoj život do normálu, poukazuje na akúsi spoločenskú degradáciu i sociálne vylúčenie, a zároveň približuje osudy ľudí, stretnutia či momenty, ktoré priamo i nepriamo formovali jeho život a dláždili cestu, ktorou sa mal uberať. A hoci to na prvý pohľad môže vyznieť, že práve tí druhí určovali, kým sa stane, zároveň je z textu citeľné, že samotné faktory či udalosti na ovplyvnenie niečieho života nestačia, dôležité je, ako ich prijmeme a usporiadame, aby vytvorili uspokojivý celok a pomohli nám zodpovedať tú záhadu, ktorú v sebe nosíme. Stanišić si je vedomý toho, že to, kým sme, nakoniec aj tak navždy ostane záhadou (či už pre iných, alebo dokonca i pre nás), no zároveň vie, že ľudská túžba po pochopení a porozumení (nájdení zmyslu) existuje a nikdy celkom nezmizne. Téma, ktorú si autor zvolil na priblíženie vlastného života nie je vôbec ľahká, no jeho štýl je podmanivý, poetický, občas prekáravý či doberavý. A hoci obsahovo bola kniha mimoriadne pútavá (témy vojny a utečenectva ja môžem), predsa len ma o čosi viac zlákala jej neviazaná, divoká forma, akýsi prúd vedomia a voľné asociovanie myšlienok, preskačka pohľadov, neustála zmena rozprávania v čase i priestore, ktorých kombinácia vo mne evokovala typické ľudské myslenie a spomínanie. Nesúrodé, plné digresií a vyfabulovaných pasáží, ktoré vierohodne dotvárali rozprávanie a reflektovali nie len realitu, ale i autorove túžby či ľútosť nad tým, čo mohlo byť keby... Opäť raz výborná odeonka, ktorá sa oplatí prečítať.

Recenzovala: https://martinashlavouvknihach.blogspot.com/2021/05/spomienky-obcas-byvaju-zradne-sasa.html