Ani později, ani jinde

Spojenia, Slová vďaky, No a já - tri romány, tri rôzne námety, tri rôzne emócie, jedna spisovateľka. D. de Vigan je ako chameleón, v každom svojom diele sa zameria na niečo iné, rozpitve to na atómy, spustí citovú búrku a z úzadia sa bude prizerať, čo to s vami urobí. Tentokrát čitateľa nechá nahliadnuť do života dvoch rôznych ľudí, ktorí síce žijú v jednom a tom istom meste ale inak nemajú takmer nič spoločné. Ona, Mathilda, zástupkyňa riaditeľa marketingu, on, terénny lekár, ktorý trávi denne x hodín v aute na ceste za pacientami. Obaja vyťažení do krajnosti, “zhltnutí a požuvaní” veľkomestom, vyčerpaní, frustrovaní… Jediný náznak nesúhlasu a Mathilda sa stáva obeťou bossingu - kontrola, znižovanie právomocí, izolácia, psychický rozvrat v priamom prenose. - “Mathilda myslela na to, že člověk cítí soucit jen v momentě, kdy si představí sebe na místě druhého, kdy si uvědomí, že všechno, co se týká druhého, se může zrovna tak přihodit jemu, stejně rychle, stejně krutě. Až když si člověk uvědomí, že není v bezpečí, že i on může klesnout tak hluboko – jedině tak může vzniknout soucit. Soucit - není nic jiného než strach o sebe.” - Druhou líniou románu je príbeh Thibaulta, pohotovostného lekára, ktorý sa rozišiel s dievčaťom, ktoré miloval, ale ona bola voči nemu ľahostajná a tak vzťah radšej ukončil. V tomto vzťahu bol podobnou obeťou ako Matilda na pracovisku. A razom to, čo ho na veľkomeste tak priťahovalo, ho dráždi, prekáža mu. - “Když sem přijel, nebylo mu ani třicet let. Chtěl dělat svou profesi, léčit záhadné nemoci, splynout s městem. Chtěl poznat celou škálu bolestí, nebezpečí chorob, hloubku ran. Chtěl všechno vidět a všechno viděl. Teď mu patrně zbývá žít.” - Počas toho, ako sa románom prelínali tieto dve dejové línie, som čakala, kedy sa pretnú, kedy príde k stretu týchto dvoch osamelých existencií. K stretu prichádza, ale happy end je to posledné, čo môžeme od Vigan očakávať. A to je len dobre. Hoci priznám, že ten kúsok romantika vo mne si ten happy end želal, ale život je taký málokedy, ten sa s človekom nemazná a ako hovorí Matilda: „...zoufalci se neseznamují. Leda tak ve filmu. Ve skutečném životě se potkají, zavadí o sebe, narazí. A často se navzájem odpuzují jako shodné póly dvou magnetů.” Milí čitatelia, toto bola moja štvrtá kniha tejto spisovateľky a moje nadšenie z jej kníh má stále stúpajúcu tendenciu. Je autentická, nepretvaruje sa, svojich hrdinov nešetrí. Nastavuje zrkadlo spoločnosti, systému, jednotlivcom. Zatiaľ bolo každé jej dielo pre mňa zážitkom a ja nemôžem inak, len ju odporúčať ďalej.