Moje najdrahšie zlatíčko

Obsah knihy: Moje najdrahšie zlatíčko

Julia „Dračica“ Alvestonová žije s otcom, má štrnásť rokov a často sa túla v lesoch na severnom pobreží Kalifornie. Rada sa brodí potokmi, kúpe v prílivových jazierkach a lozí po skalných ostrovoch, kde má svoje skrýše. Je o nej známe, že bez problémov prejde desiatky kilometrov. Ale kým jej fyzický priestor je rozsiahly, jej osobný je malý a zradný. Od matkinej smrti Julia vyrastá izolovaná od sveta v područí svojho tyranského, zato charizmatického otca Martina. Jej spoločenská existencia sa obmedzuje na základnú školu, kde odráža záujem žiakov aj učiteľov, vlastne každého, kto by mohol preniknúť do jej ulity, a na život s otcom.
Jedného dňa sa náhodou spozná so stredoškolákom Jacobom, vtipným chalanom, ktorý býva vo veľkom čistom dome a Julia je preňho ako malý zázrak. Dievča si prvý raz uvedomuje, že existuje aj iný svet a jej život s otcom nie je bezpečný ani udržateľný. Je to jej prvá skúsenosť so skutočným priateľstvom aj s láskou a začína uvažovať o úteku. Cesta k vykúpeniu si však vyžiada nesmierne veľa fyzickej aj citovej odvahy.

Z anglického originálu My Absolute Darling (Riverhead Books, an imprint of Penguin Random House LLC, New York 2017) preložil Alojz Keníž.

Odkazy

• Silný príbeh Moje najdrahšie zlatíčko

Ukážky z knihy

Keď mala šesť rokov, prinútil ju, aby si ako ochranu obliekla záchrannú vestu, povedal jej, aby sa nedotýkala horúcich vyhodených nábojníc, a učil ju otvárať záver na pištoli Ruger 22. Sedel za kuchynským stolom a opieral zbraň o rozložený uterák.
Starý otec na ceste z obchodu s alkoholom musel počuť výstrely, lebo prišiel, na sebe mal texasky, froté župan, kožené papuče s malými koženými strapcami, postavil sa do dverí a povedal: „Doparoma, Marty.“ Otecko sedel na stoličke pri Dračici, čítal Humov traktát Skúmanie morálnych princípov, obrátil knihu hore nohami, položil si ju na stehno, aby zachoval tvár, a požiadal ju: „Choď do svojej izby, zlatíčko.“ Dračica vŕzgavo vykročila po schodisku bez zábradlia, bez riadnych schodov, doštené stupne vyrezané zo sekvojových hrčí a schodnice zo starého dreva pre slabú údržbu praskali a krivili sa, klince sa vyťahovali, vytŕčali už tak vysoko, že by sa dali odstrihnúť, mĺkvi muži stáli pod ňou, starý otec sa díval na ňu, Martin sa bruškom ukazováka dotýkal pozlátených písmen na chrbte knihy. Aj na poschodí, keď ležala na lepenkovej posteli prikrytá armádnym ruksakom, počula, ako sa zhovárajú. Starý otec vravel: „Doparoma, Martin, takto sa predsa dievčatko nevychováva,“ a otecko hodnú chvíľu nevravel nič, ale napokon odvetil: „Daniel, sme v mojom dome, na to nezabúdaj.“