O písaní

Minimálne polovica knihy O písaní má výrazne autobiografický charakter. Autor spomína na detstvo a na svoje prvé literárne začiatky. Prvý dolár za literatúru zarobil v roku 1954 ako prvák základky. Honorár mu zaplatila jeho matka. Štvrťdolár za každú zo štyroch ním napísaných rozprávok.

Okrem finančnej odmeny ho však vraj najviac potešila jej pochvala, z ktorej sa tešil tak, ako nikdy predtým a ani nikdy potom, ako stal úspešným spisovateľom. Písať už nikdy neprestal, hoci ešte niekoľko rokov dostával väčšinou zamietavé odpovede od vydavateľov a redakcií časopisov. A hoci sa jeho kariéra javí ako veľká víťazná šnúra, jeho cesta k úspechu bola tŕnistá.

Vo svojej literárnej mladosti bol konfrontovaný s názorom, že mrhá talentom. King priznáva, že sa istú dobu hanbil, keď jeho tvorbu nazývali brakom. Okrem toho samotnej sláve predchádzal aj život v nedostatku a jazda na úspešnej vlne bola zase poznačená jeho závislosťami. Stephen King sa nevyhýba ani tejto téme. Alkohol a cigarety ho sprevádzali odmlada a v roku 1985 sa k nim pridali aj narkotiká.

S uvedomením si problému tiež pochopil, že vlastných vnútorných démonov pretransformoval aj do svojich kníh. Jeho slávne dielo Žiarenie (1975) bolo z veľkej časti o ňom samom a román Cujo napísal vraj v takom drogovom rauši, že si vlastne ani dodnes nepamätá ako tá kniha vznikla.

Autor životopisu takto ozrejmuje aj vznik niekoľkých ďalších jeho najslávnejších diel. Predstavuje čitateľovi pohnútky, ktoré viedli k napísaniu konkrétneho románu. Mnohé inšpirácie majú stopy skutočnosti. Do tejto kategórie patrí aj román, ktorý ako prvý predal vydavateľovi.

Volal sa Carrie. Dostal zaň zálohu 2500 dolárov, čo bola na začiatku 70. rokov 20. storočia skutočne veľmi nízka záloha za román. King si však v tomto období ešte nebol vedomý vlastnej ceny. Nemohol mu v tom napomôcť ani literárny agent, pretože toho si najal až v dobe, keď mu knihy zarobil 3 milióny dolárov.

Kingove autobiografické rozprávanie je určite v mnohom oveľa inšpiratívnejšie ako jeho konkrétne rady o písaní, no zároveň úzko súvisí s návodom, ako sa stať dobrým spisovateľom. Približuje autorskú tvorbu k skutočnému životu. Prečo by sa spisovatelia nemohli zblázniť a zároveň zostať duševne zdraví? Písanie má rovnako veľa spoločného so zametaním podlahy ako s mýtickými okamihmi zjavenia.

„Písanie je samotárska práca. Je dosť podstatné mať pri nej niekoho, kto vo vás verí. Nemusí o tom prednášať prejavy. Zvyčajne stačí naozaj len tá viera“. V jeho prípade týmto človekom viery bola jeho manželka, priateľka a prvá čitateľka v jednej osobe. Podľa jeho slov by sa tiež žiadny autor nemal izolovať od skutočného sveta, lebo umenie nemá mať prednosť pred životom. Skôr naopak.

A čo konkrétne rady o písaní? Tých je dosť. Niektoré sú konkrétne, iné si musí čitateľ dekódovať z metafor a sentencií. King za dôležité považuje presne tie zásady, ktorým pripisujú význam všetci tí, ktorí majú úctu k písanému slovu.

Preto je na prvom mieste slovná zásoba autora. Má byť však vždy prirodzená a spisovateľ by si ju nemal vedome príliš vylepšovať. Zbytočné vyšperkovanie patrí k veľkým hriechom mnohých autorov. Je to ako obliekať domáce zvieratko do večerných šiat.

King je tiež presvedčený, že každý autor by mal ovládať gramatiku, tí začínajúci aspoň na stredoškolskej úrovni. Vyhlasuje to dokonca s presvedčením, že kto gramatiku podceňuje, v skutočnosti nepotrebuje ani jeho knihu o písaní. Čím im vlastne odporúča, aby vôbec nepísali.

Každý potenciálny autor by mal veľa čítať, a ak sa chce aj zlepšovať, tak by mal veľa písať a ešte viac čítať. Stephen King ignoruje výhovorky o nedostatku času alebo priestoru na čítanie. On sám ako úspešný autor číta dennodenne, a to na tých najrôznejších miestach a pri každej príležitosti. Počas šoférovania počúva napríklad audioknihy.

Písanie by mal každý autor robiť najmä pre radosť, čo však nevylučuje zažívať nadšenie, keď literárna tvorba spláca hypotéku. Písanie nie je život a ani v ňom o život nejde, hoci občas môže človeku umožniť návrat do života. Na vlastne koži si to odžil aj Stephen King, keď ho v roku 1999 zrazil a takmer zabil šofér dodávky.

Priznávam, najskôr som bol voči knihe skeptický, pretože nemám v obľube motivačné mudrovania alebo návody na úspešný život. Toto je však niečo iné. Napísané svižným štýlom a konkrétne. King je úprimný a šarmantne nekompromisný v kritike neduhov súvisiacich s písaním, a to nielen vo vzťahu k iným, ale hlavne voči sebe.

Recenzoval: Jozef Kuric
https://dennikn.sk/blog/1054462/king-o-pisani/

Zbožňujem Kinga, aj keď mi nie všetko sadne. No aj tak je to jeden z mojich najobľúbenejších autorov. Ako som už veľakrát písala, je to majster slova, pretože píše priamočiaro, zaujímavo, dej väčšinou nestagnuje. Je trefný a dokáže vyvolávať rôzne pocity (hlavne zhnusenie... no nezbožňujte ho), a preto by asi každý chcel vedieť, ako to robí. Ako sa dokáže dlhé roky udržať na výslní a chrliť jednu úžasnú knihu za druhou.

Možno o tom autor netuší, no vytvoril tú najlepšiu príručku kreatívneho písania, aká sa mi mohla dostať do rúk. Surovo otvára oči budúcim spisovateľom a vám dajú odrazu veci zmysel. Sú také prosté, také zrejmé, ale zabúda sa na ne. Nemohla som uveriť, že mi to ako čitateľke – „autorke“ nenapadlo skôr, ale niekto mi musel otvoriť oči. Som rada, že to bol môj obľúbený King. Hnevalo ma len to, že Stephen si pomáhal názornými príkladmi zo svojich kníh, aby nám lepšie vysvetliť niektoré situácie, ktoré môžu nastať v tvorivom procese. To spôsobilo, že mi prezradil rozuzlenie tuším štyroch diel, ktoré som si ešte nemala možnosť prečítať. Asi viete, ako sa teraz cítim... Prečo tam, preboha, nedal varovanie alebo to nespracoval inak?

Na ďalších stránkach tejto knihy sa pokúsim stručne a jednoducho vyjadriť, ako som sa k tomuto remeslu dostal, čo o ňom viem a ako sa vlastne vykonáva. Prečítate si niečo o mojej každodennej robote; prečítate si niečo o jazyku.
(str. 9)

Prvých sto strán venoval svojmu životu; aké mal detstvo s bratom a mamou, ktorá sa ich snažila uživiť sama, aké boli jeho spomienky zo školy, kedy prvýkrát pričuchol k spisovateľskému remeslu, ale aj k drogám a alkoholu a ako sa spätne pozerá na svoje závislosti, opísal to, ako sa dostal na dno, no s pomocou rodiny sa zvládol opäť postaviť na nohy a písať bez zatmenia mysle. Bol na tom až tak zle, že si písanie jednej knihy nepamätá. Na svoje temné obdobie sa pozerá s nadhľadom (aby ho priblížil aj ľuďom, ktorí si nevedia predstaviť, aké to je), ale zároveň s veľkou dávkou pravdy a sebareflexie. Pre toto ešte viac stúpol v mojich očiach. Priznal si vinu a kriticky zhodnotil seba a všetkých závislých. Ak aj nemáte radi Kinga, no sami bojujete so závislosťou alebo poznáte osobu, ktorá jej podľahla a chcete ju pochopiť, túto knihu by ste si mali prečítať.

Druhá polovica diela sa venuje písaniu (a udalosti, ktorá sa stala počas písania O písaní, no to až na konci). Ak nie ste nádejní autori, neviem, či by vás táto časť nejako obohatila. Mne veľmi pomohla a zdala sa mi zaujímavá, pretože ja už niečo píšem, chcem to konečne dokončiť a... teraz som zistila, že som skoro všetko robila zle a musím prepisovať... znovu. Na jednoduchých príkladoch Stephen ukazuje, akých chýb sa dopúšťajú (aj známi) spisovatelia a ako sa im vyhnúť, aby čitatelia viac čítali a menej kritizovali. Jednoduchosť je tá najlepšia cesta. Viac zásad, ako sa stať dobrým spisovateľom sa dočítate v knihe.

Nebavíme sa tu o súťaži krásy, morálnej olympiáde ani náboženskej viere. Ale ide tu o písanie, dofrasa, nie o umývanie auta alebo o líčenie. Ak dokážete brať písanie vážne, môžete sa pustiť do práce. Ak to nedokážete alebo nechcete, mali by ste zavrieť túto knihu a radšej robiť niečo iné.
Napríklad poumývať auto.
(str. 107)

O písaní je počin, ktorý musí mať vo svojej knižnici každý spisovateľ (či už známy alebo iba začínajúci), lebo keď človek píše, sám nevie zhodnotiť, aké chyby robí. King vám v tom pomôže a správne vás nasmeruje. Je len na vás, ktoré rady si zoberiete k srdcu a ako zlepšíte svoj rukopis. On vám odovzdal to najlepšie, čo mohol; svoje dlhoročné skúsenosti. Kniha by sa tiež mohla páčiť jeho fanúšikom, pretože je to čiastočná autobiografia, ktorá zachytáva jeho úspechy a pády a to, aká cesta ho priviedla k písaniu. 

Recenzovala: Natália Kapustová
http://nathalys-reading.blogspot.sk/2018/03/stephen-king-o-pisani.html

Pozitíva :
- snaha o deglorifikáciu seba ako persóny : považujem za veľmi dôležité spomenúť tento fakt, nakoľko spoločnosť veľmi ľahko skĺzava k presvedčeniu, že spisovatelia, tobôž tí populárni, sú isté nadpozemské bytosti, ktorých tvorivý proces je opradený mýtami a legendami, čo sám King vo svojom životopise vyvracia - ,,degraduje" sám seba do pozície obyčajného človeka milujúceho písanie, ktorého reálne jeho prostredie nijak zvlášť neformovalo, ak by on sám nechcel. Jeho ,,počlovečenie" slúži i ako istý prvok nádeje pre ostatných autorov, ktorým je určený zjavný odkaz - spisovateľ nemusí byť charakterovo nijak extra špeciálny, rovnako ako sa neskôr úspechom nijak extra špeciálnym nestáva.

- realistické zobrazenie prostredia : či už toho mediálneho neskôr, či toho osobného, domáceho v detstve a v dospievaní. Spomína sa a atraktívnou sa stáva hlavne obdobie Kingovho detstva a jeho detská tvorivosť, a neskôr i jeho obdobie pracovných povinností a počiatočných úspechov, kedy sa objavuje prekvapivá Kingova otvorenosť a úprimnosť, predovšetkým v otázkach alkoholizmu a drogovej závislosti (čo ma u neho osobne celkom sklamalo), ktoré popisuje veľmi explicitne, otvorene, čo môže slúžiť ako pokánie v jeho smere, i ako varovanie pre ostatných.
- rady : tie sa môžu zdať až triviálne a jednoduché, pre potencionálnych autorov však môžu znamenať cenné skúsenosti a dobrý základ v smere uberania sa vlastnej tvorby. Rady a typy sa kombinujú i s praktickými ukážkami, či už z cudzej alebo vlastnej autorovej tvorby, čím táto druhá časť knihy zaberá väčšiu časť, beletrizovanému životopisu je venovaný priestor menší.

Negatíva :

kompetencia + autorský alibizmus : natíska sa otázka, kedy je spisovateľ schopný poskytovať rady druhým autorom a čo vlastne podmieňuje to, že má na toto konanie spisovateľ právo? Čo podmieňuje skutočne dobrého spisovateľa? Počet napísaných kníh? Počet fanúšikov?
Táto otázka odkazuje k druhej - Je King autor, ktorý má právo rozdávať rady? Má právo on posudzovať správnosť alebo nesprávnosť textov, výberu štylistických prostriedkov iných autorov a podobne? V samotnej tvorbe Kinga sa predsa stratávame s obsiahnutím skoro všetkých prkov, pred ktorými sám vystríha - často nefunkčný vatový opis, nekončiace digresie a odbočky od hlavnej témy, siahodlhé dialógy a stagnovanie deja, čo i sám King komentuje slovami, že si je týchto faktov vedomí, ale používa ich a nie je schopný s nimi nič urobiť, i keď vie, že nie sú najsprávnejšie, čo už minimálne zaváňa autorkým alibizmom. Dá sa teda polemizovať o tom, či samotnému Kingovi táto príručka neslúži i ako istý druh spytovania si svedomia, istá verejná terapia, ospravedlnenie si svojich chýb, poukázanie na to, že vie, s čím pracuje.

Kniha O písaní je nenáročná príručka či zbierka rád k tvorbe lit. diela a k tvorivému písaniu, v ktorej sa King zameriava na všetky aspekty tvorby - slovnú zásobu, gramatiku i štylistiku, a zároveň nám dáva možnosť nahliadnuť do vlastnej spisovateľskej tvorby lit. diel, a začínajúcim autorom poskytuje i tú najcennejšiu radu - prvotný neúspech vás nesmie odradiť.

Záverečné hodnotenie : 4/5 *

Recenzovala: Anet Zacharová
http://welikebooksforever.blogspot.sk/2018/04/kral-stephen-king-o-pisani.html