Polámané krídla

Ukážky z knihy

Muž ležal na lúke a do očí mu padali dažďové kvapky. Zbiehali sa pri koreni nosa v kútiku oka, pomaly z neho vytekali na lícnu kosť a potom do trávy ako večná slza. Niektoré sa odrazili od sklovitej dúhovky a na zlomok sekundy vyskočili späť k oblakom – ako keď na Medarda prší do kaluží.
Muž nezažmurkal. Bol mŕtvy.
Žena žila. Z jej očí tiekli slané slzy, miešali sa s krvou z roztrhnutého obočia a prasknutej pery, vytvárali svetloružové potôčiky, ktoré sa napájali na iné pramienky v rôznych odtieňoch červenej a ružovej – ich farba sa menila podľa pomeru krvi, blata a vody z premočeného oblečenia. Všetky sa zbiehali v tmavočervenej delte ženinho lona. Jej telom otriasali nemé vzlyky a kŕče.
Bolo tam aj dieťa, napoly schované za hradbou z turistických ruksakov a mužovej ľahkej vetrovky. Napätá línia šije a útlych pliec prezrádzala, že dievčatko nespí, iba vytesnilo skutočnosť za pevne zavreté viečka.
Nespala ani druhá žena. Oči mala otvorené, suché a bdelé. Ovzdušie nasiaknuté trojatómovým kyslíkom, železitá vôňa mokrej zeme a ženskej krvi spolu s vyplaveným adrenalínom vybičovali jej koncentráciu na maximum. Prikročila k priateľke ležiacej v kaluži krvi a chytila ju za ruku: „Vstaň, musíš sa umyť!“