Babička pozdravuje a omlouvá se

Backman to vie. Presne vie, ako napísať knihu tak, aby ste si 2/3 mysleli, že všetci sú blbci, a v závere vás osud každej jednej postavy zovrie za srdce a vy onemiete. To sa stalo aj v tejto knihe. Najprv som si myslela, že príbehom nás bude sprevádzať babička, ktorá bola teda riadna rebelka, jej príhody s policajtami, alebo so susedmi ma veľmi bavili, no potom babička zmizla. Jej duch sa vznášal nad celým príbehom a spájal všetky postavy v jeden celok. Zanechala tu však sedem ročnú Elsu, ktorej prenecháva dôležitú úlohu - rozniesť vždy konkrétnym ľuďom list, v ktorom pozdravuje a za niečo sa ospravedlňuje. Tak Elsa zisťuje, kto bola vlastne jej babka, a koľkým ľuďom výrazne zasiahla do ich života. Priznám sa, boli pasáže, ktoré ma nudili, a ktoré by tu podľa mňa byť nemuseli v takej miere, najmä tie z rozprávkového sveta Miamasu, ale chápem, že autor sa tak viac priblížil veku hlavnej postavy. Tá ma však mierne miatla. Elsa bola veľmi inteligentná, na svoj vek by som povedala až priveľmi, niekedy to bolo neuveriteľné, všetko študovala na Wikipedii a oproti iným deťom bola skrátka iná. Milovala však Chrabromil, takže u mňa má sympatie už len vďaka tomu. Kniha je plná priateľstiev, porozumenia, ale aj nedorozumení, bolesti a predovšetkým takej tej obyčajnej ľudskej dobroty a láskavosti. Na mnohé postavy zmeníte počas čítania názor, pretože pochopíte, že každý človek nesie svoj osobný príbeh, ktorý dokážu ovplyvniť skutočne maličkosti. Raz plačete, inokedy sa smejete, pohltí vás svet detskej fantázie v realite života a Backman vás opäť presvedčí, že ľudskosť je potrebná v každom veku. A nezabúdajte "Spidermanom môžu byť aj dievčatá!"