Laskavé bohyně - 2. vydání

Naozaj nič pre slabé žalúdky. Opus magnum literatúry o holokauste, nihilistický karneval absolútneho morálneho hnusu, hlboká, plíživá sonda do hlavy emočne vyprázdneného, sexuálne značne vykoľajeného sociopata - predstavujúceho intelektuálne koliesko v mašinérii SS, ktorému masové vraždenie síce nerobí radosť, no i tak jednoznačne uznáva jeho "nutnosť" - robil iba to, čo urobené byť muselo. Nejde však o žiaden povrchný brak s úmyslom zhnusiť, ako skôr o pesimistické, vrstevnaté, Freudovské morálne bahno, detailne a komplexne analyzujúce psychológiu vrahov i obetí - a toho ako jednoducho sú ich role zameniteľné. Jeho záber je absolútny - ide zároveň o vyčerpávajúcu úvahu nad zlom a jeho formami - nie len tým individuálnym, ale i masívnym kolektívnym zlom, dláždeným občas aj dobrými úmyslami, ale najmä chladným kariérizmom. Inšpirovaný filmom Šoa, Littell detailne skúma i banálny administratívny, ekonomický a Kafkovsky-byrokratický rozmer holokaustu. Ako povedal Stalin, smrť jedného je tragédiou, no smrť miliónov je štatistika. Cynický Littell je zvláštny, diabolský, ale geniálny autor, prazvláštne empatický k svojmu hlavnému hrdinovi, ktorým si projektoval svoje predstavy, ako by sa asi sám choval keby sa narodil do nacistického Nemecka. Jeho cynický rukopis cítime asi najsilnejšie v absurdne-grotesknom záveri, ktorý nám po osemsto stranách plných historických faktov pripomína že sme predsalen vo vodách fikcie. Je to však neuveriteľne sofistikovaná fikcia s štruktúrou precízne inšpirovanou gréckou tragédiou Oresteia i Bachovými suitami. Littellove Láskavé Bohyne sú zas absolútny must read (a to nie len pre radikálnu pravicu) a instant classic a zamlčiava v nich prinajmenšom toľko, koľko nimi povedal. A nie je toho málo. Masaker. (Na parádnej obálke českej edície knihy potom môžme vidieť úžasnú maľbu českého surrealistického maliara Mikuláše Medeka: "Příšera, která chce žít líbezně")