bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka Neprehliadnite







V pekle sa neplače

Vydavateľ:Hladohlas
Jazyk: slovenský
Formát:Kniha
Počet strán:184
Poradie vydania:1.
Na sklade 
Informácie o dostupnosti

Posledná zmena: 12.11.2019 02:45

Lepšia cena: 7,55 € (vrátane DPH)
Vaša cena: 7,73 € (vrátane DPH)
Bežná cena:8,99 €
Ušetríte: 1,26 € (zľava 14%)
Lepšia cena
Ďalšie podoby titulu:
Formát: E-KNIHA
cena od: 5,50 €
  • Sledovať titul
  • Informuj priateľa

Obsah knihy: V pekle sa neplače

Šokujúca spoveď bývalých gymnazistov od autorky úspešného románu Kým nejde o život...

Román, ktorý vás rozplače do úsmevu a prijme k rozmýšľaniu nad vlastnou cestou. Možno si pri jeho čítaní občas poviete, že prináša až moc tvrdé ľudské príbehy, ale aj taký je život. Úspešná prievidzká autorka Lenka Gahérová ich šikovne splietla do jedného románového vrkoča.

Do dospelosti vyleteli ako anjeli. Niesli si so sebou ideály, predstavy a predsavzatia. Túžili dosiahnuť cieľ, v ktorom ich čaká šťastie, láska a úspech. Po ceste trvajúcej dvadsaťpäť rokov sa opäť stretávajú. Niektorí odhaľujú tajomstvá a vyzliekajú svoje duše. Jeden nahlas priznáva porážku, druhý predstiera úspech. Otvárajú tajné truhlice a vypúšťajú svojich kostlivcov – svoje temné spomienky, na ktoré by najradšej zabudli. Koho z nich udržali krídla a koľkí skončili ako padlí anjeli? Kto z bývalých spolužiakov skončí v pekle a kto v nebi? Odpovede na otázky sa dozviete v Pekle, v ktorom sa neplače.

Detaily o knihe

Názov: V pekle sa neplače

Objednávací kód NA331961

Zobraziť podrobnú špecifikáciu

Hodnotenie čitateľov

vynikajúca (Majka Turkovičová, 15.8.2013) Odpovedať

vrelo odporúčam
Lenka zase raz nesklamala ... síce som sa trocha motala v tých príbehoch a menách, ale kniha je veľmi pútavo napísaná. ďakujem za skvelý zážitok

V pekle sa neplače (Daniela, 9.8.2013) Odpovedať

vrelo odporúčam
V pekle sa neplače - výstižný názov veľmi pútavej knihy, odhaľujúcej realitu života s príbehmi, ktoré napísal život. Kniha, pri ktorej by ste plakali, ak by nebola doplnená vtipnými poznámkami. Kniha, pri ktorej sa pristihnete, že potláčate smiech, lebo sa Vám zdá nevhodný práve v okamihu, kedy by ste mali plakať. Kde je peklo? No predsa tam, kde sa neplače. Prekvapivé odhalenia ... Osudy tých, ktorí chodia medzi nami, úspech, ktorý bol vlastne pádom a pád, ktorý otvoril novú cestu... Tak aj to je kniha V pekle sa neplače od Lenky Gahérovej. Odporúčala by som všetkým, aby si ju prečítali, aby pochopili, nad čím sa neoplatí v živote trápiť a naopak, čo je v živote najdôležitejšie. Každý ľudský osud je jedinečný a originál.

Pridajte svoj komentár


(nebude zverejnený)
Koľko je dva deleno dva?

V odpovedi prosím používajte iba číslice.

Ukážky z knihy

Dieťa v srdci

Vyvolali mi pôrod a skôr, ako som mohla zavolať Ivanovi, že idem rodiť, naše dievčatko bolo na svete. Nikdy som ho nepočula plakať, neviem, akej farby malo očká. Naša malá sa narodila mŕtva, – rozprávala stále tichšie, hrča v hrdle sa zväčšovala. Toto ešte nikto zo spolužiakov nepočul. Ostatní vedeli, že nemá deti, ale podrobnosti okrem Vlada nepoznal nikto. Ani Ľudka, jej najlepšia kamarátka, ktorá mala šesť detí.
Vlado sa k nej prisunul a objal ju okolo pliec. Zložila si hlavu na jeho hruď a mrkaním sa snažila zahnať slzy. Pri pohľade na nich bolo každému jasné, že aj keď sa doťahovali od chvíle, keď prekročili prah chaty, je medzi nimi silné puto a majú sa naozaj radi.
Po chvíli ticha, keď mala istotu, že môže pokračovať bez toho, aby neplakala, pozrela na Ivetu a pokračovala.
– Verím ti, Ivet, že silou myšlienky môžeš niekoho aj zabiť. Ja som to urobila svojej dcérke. A všetkým ostatným deťom, ktoré som nedokázala donosiť.
– No tak prestaň s týmto sebaobviňovaním. O tom sme hovorili už veľakrát, – napomenul ju Vlado. Pritom ju od seba odtlačil, aby jej videl tváre.
– Ja viem. Iba si myslím, že keby som dokázala úplne potlačiť strach z toho, že to nedopadne dobre, keby som dokázala veriť, porodila by som Ivovi kopec zdravých detí.
– Už je to za nami. Nemysli na to. Vychovala si Paulínku, pomáhala si Ľudke vždy, keď potrebovala, a teraz máte Samka. Okrem toho, že ti leziem na nervy, máš krásny život, – trepal Vlado, aby zabránil hromadnému plaču, ktorý hrozil. Stačilo pozrieť na ostatné dievčatá a triednu.
– Máš pravdu. Samko. Naše slniečko. Keď sa rúcal jeden sen za druhým a nám bolo jasné, že veľmi rýchlo starneme a šance na vlastné dieťatko klesajú, dali sme si žiadosť o adopciu. Nikomu sme nepovedali ani slovo. Bála som sa, že to nevyjde a ja sa budem zase pozerať na chápavé pohľady rodiny a počúvať tie strašné slová útechy. Trvalo to dlho a nebyť toho, že Ivan neustále otravoval úradníčky, možno by sme malého nemali dodnes.
– Ja si myslím, že vám ho dali prednostne iba preto, aby mali od Ivana pokoj, – prerušil ju Vlado.
– Aj ja si to myslím, ale Ivkovi to radšej nehovorme. Zostane to medzi nami, dobre? – Eva odbočila od témy, ale už sa zase usmievala a o to Vladovi išlo.
– To ste naozaj nepovedali nikomu? Ani rodičom? – neverila triedna.
– Nie, pani profesorka. Nikomu. Ani mne, ani Andulke. Iba Eva odrazu zavolala mame, vraj je na materskej a má sa prísť pozrieť na vnúčatko. Viete si predstaviť ten šok? Svokra nám hneď volala - vraj sa Eva buď zbláznila a rozpráva z cesty, alebo niekde ukradla dieťa a teraz si myslí, že je jej. Andulka jej okamžite telefonovala, aby zistila, komu vlastne preskočilo, či mame alebo Eve, a keď sa dozvedela, že sa mamina informácia zakladá na pravde a dokonca v pozadí počula plakať dieťa, nútila ma volať políciu aj psychiatriu, – vysvetľoval Vlado teatrálne. Tak bláznivo by to nevedela podať snáď ani Iveta.
– Mama ich tak dobláznila, že k nám prišli rýchlejšie ako záchranka, – spomínala Eva so smiechom.
– Keď sme k nim dorazili, musela nám ukázať všetky dokumenty a až keď sme mali istotu, že to dieťa Eva naozaj neukradla, Andulka zmazala z displeja na mobile stopäťdesiatosmičku, – dokončil Vlado príbeh o adopcii.
– Niečo vám musím povedať. Čosi ako ponaučenie z môjho života. Keď niečo veľmi chcete dosiahnuť, musíte bezvýhradne veriť, že to dokážete. Len čo začnete pochybovať, stratíte aj to, čo ste získali bez námahy. Samko má štyri roky a doteraz sú to najšťastnejšie chvíle v mojom živote.
S mužom sme sa dohodli, že malému čo najskôr vysvetlíme, že je adoptovaný. Nechceli sme, aby sa to dozvedel od niekoho cudzieho. Veľmi som sa toho bála. Samko sa mi stále zdal na takú pravdu maličký. Preto som to odkladala a môj muž len krútil hlavou a varoval ma, že ľudia iba čakajú, aby oni mohli byť tí prví. Mal pravdu. Pred pol rokom sme po neho prišli do škôlky a namiesto pozdravu sa opýtal: „Mami, čo to znamená, že som adoptovaný?“ Úplne som stuhla a nevedela, čo mám povedať. Pozrela som na Iva. Urobil grimasu, ktorá sa dala vysvetliť ako: „Vidíš? Ja som ti to hovoril.“ Cítila som sa, akoby mi Samka niekto cudzí odnášal a nikdy viac mi ho už nechcel vrátiť. No môj fantastický muž si sadol na tú miniatúrnu detskú lavičku, pritiahol si malého medzi nohy a pokojným hlasom mu začal rozprávať: „Pamätáš sa na to, keď si s mamkou pozeral rozprávku o tom, ako sa narodí bábätko?“ Malý vyvaľoval tie svoje očká, rýchlo prikývol a aby ockovi dokázal, že si to pamätá, rýchlo začal vysvetľovať: „Keď sa ocko s mamičkou veľmi ľúbia, mamičke začne v brušku rásť dieťatko a potom jej ho v nemocnici ujo doktor vyberie,“ rozprával a názorne gestikuloval rukami. Muž prikyvoval, pochválil ho, aký je šikovný chlapec, a pohladkal ho po vláskoch. Mimochodom, sú úplne rovnaké čierne ako moje.
– Ty si prirodzená čiernovláska? – prerušil ju Čerťo.
– Myslel som, že si blondínka a iba to maskuješ.
– Čerťo, si somár, – prerušil ho Vlado so smiechom.
– Ale veď iba žartujem. Vyzeralo to, že sa zase rozrevete, tak som chcel vyvetrať vážnu atmosféru. A mimochodom, dámy, tu v Pekle sa neplače, – upozornil ich zdvihnutým ukazovákom.
– Fajn, ja som mala tiež slzy na krajíčku, ale chcem vedieť, ako to pokračuje. Takže sklapni, – usadila ho Lýdia, ale vzápätí mu poslala pusu a pozrela na Evu, aby pokračovala.
– Takže kde som to skončila?
– Že malému farbíš vlasy rovnakou farbou ako sebe, – neodpustil si zase Čerťo.
– Áno! Ďakujem ti. Takže. Môj muž sa mu zahľadel do očí a akoby mu prezrádzal nejaké veľké tajomstvo, zašepkal: „Ale ty si nevyrástol v mamičkinom brušku. Ty si adoptovaný, a to znamená, že si vyrástol v mamičkinom srdiečku, rozumieš?“ Malý totálne vážne prikývol, prišiel ku mne, chytil ma okolo krku a povedal: „Maminka, ja som veľmi rád, že som adoptovaný. Lebo v srdiečku je lepšie ako v brušku. Tie deti, ktoré sú v brušku, mohli ich maminy aj vykakať, ale my sme museli ísť do nemocnice.“ Keď to povedal, smiala som sa, aj plakala zároveň. Držala som ho v náručí a hovorila som si, že keby mi ho niekedy chceli nejakí ľudia zobrať, zabijem ich, – Eva stíchla. Už len pri spomienke na syna sa jej do očí tlačili slzy.
– No tak, Evi, nasaď úsmev. Nikto ti ho neberie.
– Ja by som sa asi bála adoptovať si cudzie dieťa. Človek nikdy nevie, čo z neho môže vyrásť, – prerušila Anna to nežné čaro, ktoré sa vznášalo miestnosťou po Evinom príbehu.
– Človek nikdy nevie, čo mu vyrastie z vlastného decka, – odvrkla jej Andrea a tvárila sa pri tom, akoby sa dívala na odporný hmyz.
– Podľa mňa rodičia nemusia byť biologickí. Stačí, že vedia ľúbiť, – pridala sa Iveta a aj keď nikoho nemenovala, všetci pochopili, ako to myslí.
Miro vstal, tiež zazerajúc na Annu.
– Niektoré veci sa musia rozdýchať. Prepáčte, musím si ísť zapáliť, – zašomral, vyzerajúc pri tom tak, akoby chcel Annu opľuť.

Výber žánrov

Beletria pre dospelých

Cestovanie, mapy

Česká literatúra

Deti do 10 rokov

Deti nad 10 rokov

Fond na podporu umenia

Jazyky, vzdelanie

Literatúra faktu

Odborná literatúra

Populárne náučná pre dospelých

Slovenská literatúra


Darčekové predmety a ostatné

Hovorené slovo

Hudobné CD

Knihy na počúvanie

Počítačové hry a aplikácie

DVD