Půlnoční vlny - Malazská kniha padlých

Tato kniha ma velmi oslovila je to pekna kniha na poobedne citanie ked si sadnete, vylozite nohy a zacnete relaxovat. Ked som ju prvykrat videla obalka ma moc neoslovila ale povedala som si moje heslo ktore znie : Nesud knihu podla obalu. Tak som si ju nakoniec kupila a neolutovala som dnes ju uz citam po tretikrat a stale ma to neprestava bavit :D

Aj keď sa piatou knihou série rozbieha nová „knižná línia“, postavy s výnimkou Trulla Sengara sú úplne nové a aj na kontinente Leder sa ocitám po prvý raz, nie je to problém. Dejové línie sú oproti predošlej knihe krásne rozdelené a nie je tu žiadna rozkolísanosť, príbeh sa aj napriek novému prostrediu číta jednoducho a ľahko. Lederská ríša je vystavaná na princípoch nášho konzumného sveta, zorientovanie sa je rýchle a tak možno najväčšie problémy (z problémov minimálnych) spravia postavy od palácových intríg, v ktorých som mal spočiatku menší chaos. Čo je nové? Ako sa tu už spomenulo, je to parádny humor. Nielen Tehol s Buggom sú dokonalí a ich vtipné dialógy dávajú knihe šmrnc a energiu, čo je slušná protiváha k ríši Tiste Edur, ktorá padla do oka Chromému bohu. Opäť som sa zoznámil so sympatickými postavami na oboch stranách, ktorých osudy sa postupne sťahujú k sebe. Tu ma asi najviac za päť kníh zabolelo, až sa znova rozpútalo preriedenie medzi postavami. Opäť jedno zbytočné úmrtie. A keď sme pri tom, všimol som si to len ja, že láska sa v sérii zvyčajne nestihne prejaviť, a ak, tak len ako nešťastná, či nemožná? Lásku tu prežil len jeden pár, aj to bol v trojke kruto rozdelený. Erikson v knihe opäť predviedol svoj um. Ukázal mnoho vlákien a osudov, ktoré postupne prepájal, čím by mohol vzniknúť neprehľadný mišmaš, avšak ku koncu sa všetko sťahuje do stredu, do uzla, ktorý nakoniec ako kúzelník rozmotá, pár nitiek nechá nedokončených a jednou z nich naláka na ďalšie príbehy. Len mi pri dočítaní smutne došlo, že aj keď je previazanosť série veľká, len ťažko bude Erikson schopný uspokojivo vysvetliť a dorozprávať všetko, po čom čitateľ túži. Stačilo sa zamyslieť a hneď som mal pár príkladov, o ktorých by som sa chcel dočítať kľudne aj v samostatnej knihe. Svet Malazu je monumentálny, nie však obludný, záhadný, nie však neuspokojivo tajomný za každú cenu a nesmierne lákavý, vďaka čomu by som chcel čítať o všeličom v spojitosti so svetom pána Eriksona. Nenapadá mi nič, prečo by som mal tentoraz tvrdohlavo stáť na hodnotení 90%, a tak ako iní, som touto knihou zistil, že niet čo skritizovať, len chváliť. Plných sto :).