Gabrielovo inferno

Chvíľu mi teda trvalo, kým som si zvykla na spôsob komunikácie, ktorá bola taká "Danteovská"- staromódna alebo renesančná alebo ako to nazvať...asi prvých 150 strán ale potom nastal obrat a Júlia sa konečne začala prejavovať, Gabriel tiež, štýl písania sa tiež zmenil...a 560 strán mi zrazu ubehlo ako voda. Na jednej strane ma príbeh očaril: prepojenie ich života s odkazmi na Danteho, nevinná a jemná Júlia vo vzťahu so zhýralým a temným Gabrielom, ich zaujímavá minulosť, vykreslenie charakteru postáv... Na druhej strane občas tých odkazov na renesančné diela bolo veľa, božská Júlia na piedestáli cností (už len ľalia je čistejšia ako ona). Ona bola až príliš plachá, ostíchavá, nevinná- stále sa to tam opakovalo a išlo mi to na nervy. Mala som pocit, že občas nič iné nerobila iba sa červenala a ticho si pozerala na topánky. Aspoň, že občas sa prejavila aj jej inteligencia. Gabriel, ktorý sa zo dňa na deň zmenil na ideál muža a bol dokonalosť sama o sebe, veľa opakujúcich sa a rozťahaných scén... Bolo tam veľa pekných scén, zaujímavých, iných ale zároveň to bolo ku koncu až príliš sladké. Nie je to zlá kniha, stojí za prečítanie Ale nechytila ma za srdce a preto pre mňa ich príbeh skončí na konci prvej knihy. Verím, že budú žiť šťastne až do smrti. (Tak si to predstavujem). Bojím sa, že pokračovanie by mi ešte viac pokazilo názor na knihu