Návrat z misie

Ukážky z knihy

Strieľali sme psy. Nie náhodne. Strieľali sme ich zámerne a volali sme to operácia Scooby. Keďže som milovník psov, veľa som o tom premýšľal. Prvý raz to bolo inštinktívne. Začul som, ako O’Leary skríkol: „Ježiš,“ a vzápätí som zbadal vyciveného hnedého psa, ako chlepce krv, akoby to bola voda v miske. Nebola to síce americká krv, ale predsa len tu bol pes, čo chleptal krv. A to bola podľa mňa tá posledná kvapka, po ktorej sa začal hromadný odstrel psov.Vtedy o takých veciach nepremýšľate. Premýšľate o tom, kto sa nachádza v tom dome, čím je ozbrojený, ako môže zabiť vás či vašich kamarátov. Postupujete blok za blokom, bojujete puškami s dostrelom 550 metrov a pritom zabíjate ľudí z piatich metrov v nejakom betónovom baraku.Také myšlienky prídu až neskôr, keď vám dajú čas. Viete, ono je to tak, že z vojny sa nedá len tak vrátiť rovno do nákupného centra v Jacksonville. Keď sa naša misia skončila, odviezli nás na Al-Takaddum, logistickú základňu v púšti, a tam nás nechali trocha dekompresovať. Netuším, čo rozumeli pod pojmom dekompresovať. Brali sme to tak, že to znamená poriadne si vyleštiť bambus v sprche, vyfajčiť kopu cigariet a v jednom kuse mastiť karty. Potom nás previezli do Kuvajtu a naložili do komerčného dopravného lietadla, ktoré nás malo dopraviť domov. A tak sa ocitnete akoby nič v lietadle. Ešte nedávno ste boli nasadený v ostrom vojnovom pásme, kde šlo o život, a teraz sedíte v luxusnom sedadle a uprene sledujete, ako na vás dýza vypúšťa klimatizovaný vzduch a myslíte si pritom, kurva, a toto má byť čo? Medzi kolenami stískate pušku tak ako ostatní. Niektorí mariňáci majú pištole M9, ale bez bajonetov, pretože na palube lietadla nie sú nože dovolené. Darmo ste sa osprchovali, aj tak všetci vyzeráte špinaví a pochudnutí. Každý má vpadnuté oči a obdraté maskáče. A ako tam tak sedíte, privriete oči a začnete premýšľať. Problém je, že myšlienky vám vôbec neprichádzajú usporiadane. Nerozmýšľate tak, že dobre, najprv som spravil A, potom B, potom C a potom D. Pokúšate sa myslieť na domov, no nevdojak sa prenesiete do mučiarne. Opäť máte pred očami kusy tela v skrini a retardovaného chlapíka zavretého v klietke. Kotkodákal ako kurča. Hlava sa mu scvrkla na veľkosť kokosového orecha. Chvíľu vám trvá, kým sa rozpamätáte na lekárove slová, že tomu chlapovi vstrekli do lebky ortuť, no ani potom vám to celé ešte vždy nedochádza.Znovu máte pred očami tie veci, čo ste vídali, keď ste hľadeli smrti priamo do tváre. Rozmlátený televízor a mŕtvolu hadžiho. Eicholtza v kaluži krvi. Poručíka s vysielačkou. Máte pred očami dievčatko z fotogra?í, ktoré našiel Curtis v zásuvke stola. Na prvej je krásne iracké dievčatko, asi tak sedem-osemročné, bosé, v pekných bielych šatách, akoby sa chystalo na prvé sväté prijímanie. Na ďalšej je to isté dievčatko v červených šatách, má obuté topánky na vysokom podpätku a na tvári výrazný mejkap. Ďalšia fotogra?a, tie isté šaty, ale tvár má celú zafúľanú a pri hlave si drží strelnú zbraň.