bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka Neprehliadnite
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Zatykač

Vydavateľ: Zelený kocúr (Vydavateľstvo Zelený Kocúr, s.r.o.)
Jazyk: slovenský
Formát:Kniha
Poradie vydania:1.
Nie je na sklade. 
Informácie o dostupnosti

Posledná zmena: 28.03.2024 02:47

Ďalšie podoby titulu:
Formát: E-KNIHA
cena od: 11,90 €
  • Informuj priateľa

Obsah knihy: Zatykač

Príbeh muža, z ktorého sa stal Putinov nepriateľ číslo 1

„Musím žiť s vedomím, že jestvuje reálna šanca, že ma Putin alebo prisluhovači jeho režimu môžu dať jedného dňa zavraždiť. Podobne ako väčšina ľudí, ani ja netúžim po smrti a nechcem sa nechať zabiť. Nemôžem tu síce uviesť všetky protiopatrenia, ktoré som urobil v záujme ochrany svojej rodiny a seba, no jedným z nich je táto kniha. Keby ma zavraždili, budete vedieť, kto to spáchal. Keď si moji nepriatelia prečítajú túto knihu, dôjde im, že o tom viete. Ak teda sympatizujete s túžbou po spravodlivosti a súcitíte so Sergejovým tragickým osudom, podeľte sa, prosím, o tento príbeh s každým, koho poznáte. Taký jednoduchý čin pomôže udržať nažive ducha Sergeja Magnitského a bude to mať oveľa väčší význam ako armáda mojich telesných strážcov. “

„Pravdivý, dôležitý a inšpirujúci skutočný príbeh... treba ho prečítať. “ WALTER ISAACSON

„Šokujúci triler zo skutočného života. “ TOM SOPPARD

V novembri roku 2009 voviedli mladého, vychudnutého právnika Sergeja Magnitského do mrazivej izolačky moskovskej väznice. Pripútali ho k posteli. Potom k nemu pristúpili ôsmi policajti a ubili ho na smrť. Akého zločinu sa Magnitský dopustil? Svedčil proti predstaviteľom ruského ministerstva vnútra, ktorí ukradli 230 miliónov dolárov, ktoré jeden z najúspešnejších hedžových fondov na svete zaplatil na daniach ruskému štátu. Brutálna vražda Sergeja Magnitského nebola dodnes vyšetrená a vinníci neboli potrestaní. Posmrtný súdny proces proti Magnitskému bol vykonštruovaná fraška, ktorá prispela k ďalšej diskreditácii Putinovho režimu v očiach svetovej verejnosti. Faktografický román Zatykač odhaľuje celú kamufláž, ktorou sa ruské úrady snažili zastrieť pravdu o Magnistkého uväznení a zavraždení. Je to prienik do temného jadra Kremľa. Bill Browder, manažér hedžových fondov a Magnitského zamestnávateľ, pozýva svojich čitateľov na nevšednú cestu, ktorá vedie z vrcholu svetového finančníctva v New Yorku a v Londýne na začiatku deväťdesiatych rokov cez zápasy s neľútostnými oligarchami v turbulentnej atmosfére postsovietskej Moskvy až po okamih, keď Browdera na Putinov príkaz vykázali z Moskvy. Browder vykresľuje ruskú vládu ako zločinecké zoskupenie sústreďujúce vo svojich rukách všetku štátnu moc. Autor zároveň zachytáva svoju osobnú premenu z finančníka na ľudskoprávneho aktivistu, ktorý zorganizoval masívnu kampaň, aby dosiahol spravodlivosť pre svojho zavraždeného právnika a priateľa. Podvody, podplácanie, korupcia a mučenie na každom kroku. Zatykač je šokujúci, no pravdivý príbeh plný hrozivých zvratov siahajúcich až do najvyšších kruhov západnej politiky.

BILL BROWDER, zakladateľ a výkonný riaditeľ firmy Hermitage Capital Management, bol do roku 2005 jedným z najväčších zahraničných investorov v Rusku. Keď odhalil rozsiahlu korupciu, zakázali mu vstup do krajiny. Od roku 2009, keď jeho právnika Sergeja Magnitského zavraždili v ruskej policajnej väzbe, spustil globálnu kampaň, aby poukázal na potláčanie a porušovanie ľudských práv v Rusku. Vďaka tomu sa v roku 2012 dostal do amerického zákonodarstva aj „Zákon Sergeja Magnitského o právnej zodpovednosti“. Zákon umožňuje zadržať víza a zmraziť finančné prostriedky na účtoch úradníkov, ktorí sa podieľali na Magnitského tragickej smrti. V súčasnosti sa Browder usiluje presadiť podobný zákon aj v Európskej únii.

Preklad: Peter Macsovszky

Detaily o knihe

Názov: Zatykač

Originálny názov: Red notice

Objednávací kód -

Zobraziť podrobnú špecifikáciu

Hodnotenie čitateľov

Knihu ešte nikto nekomentoval, budete prvý.

Pridajte svoj komentár


(nebude zverejnený)
Koľko nôh má pes?

V odpovedi prosím používajte iba číslice.

Ukážky z knihy

Persona non grata
13. novembra 2005
Bavia ma počty, takže začnem niekoľkými dôležitými číslami: 260, 1
a 4 500 000 000.
Vysvetlím, čo znamenajú. Každý druhý víkend som lietal z Moskvy, z mesta, kde som býval, do Londýna, mesta, ktoré nazývam svojím domovom. Za uplynulých desať rokov som túto cestu absolvoval dvestošesťdesiatkrát. Hlavným dôvodom mojich ciest bola návšteva syna Davida, v tom čase osemročného, ktorý žil s mojou bývalou manželkou vo štvrti Hampstead. Keď sme sa rozviedli, dal som si záväzok, že ho budem navštevovať každý druhý víkend, nech by sa dialo čokoľvek. Tento záväzok som nikdy neporušil.
Mal som 4 500 000 000 dôvodov na to, aby som sa pravidelne vracal do Moskvy. To číslo predstavuje hodnotu majetku v dolároch, ktorú spravovala moja firma Hermitage Capital. Bol som jej zakladateľ aj riaditeľ a v minulom storočí som zarobil mnohým ľuďom veľa peňazí. V roku 2000 bol Hermitage vyhodnotený ako najlepší fond na nových trhoch. Pre investorov, ktorí pri nás stáli od samého začiatku, teda od roku 1996, sme vytvorili výnos 1 500 percent. Úspech, čo sme dosiahli, ďaleko presahoval moje najoptimistickejšie očakávania. Rusko po páde komunizmu ponúkalo najohromnejšie investičné príležitosti v dejinách finančných trhov a pracovať tam bolo aspoň také dobrodružné – a chvíľami nebezpečné – ako výnosné. Naozaj som sa ani chvíľku nenudil.
Cestu z Londýna do Moskvy som absolvoval toľkokrát, že som ju ovládal do najmenších podrobností. Vedel som, ako dlho trvá dostať sa cez bezpečnostné kontroly na letisku Heathrow, koľko času zaberie nástup do
BILL BROWDER
10
lietadla spoločnosti Aeroflot, koľko potrvá, kým lietadlo vzlietne, aby sa
vydalo na východ do krajiny, ktorá sa ponárala do tmy a kam v polovici novembra
prichádzala ďalšia chladná zima. Let trval dvestosedemdesiat minút.
Za ten čas som si stihol prelistovať Financial Times, Sunday Telegraph
a Wall Street Journal a prečítať si niektoré dôležité e-maily a pracovné dokumenty.
Kým lietadlo naberalo výšku, otvoril som si kufrík a vybral z neho svoj
denný prídel čítania. Okrem fasciklov, novín a časopisov som v kufríku
mal aj malé kožené puzdro. Bolo v ňom uložených sedemtisícpäťsto dolárov
v stodolárových bankovkách. Vďaka tej sume som mal lepšie šance
dostať sa na povestný „posledný let z Moskvy“ – presne ako tí, ktorým sa
podarilo utiecť z Phnom Pehnu či Saigonu tesne predtým, ako ich krajiny
zachvátil chaos a skaza.
Lenže ja som neutekal z Moskvy, ale vracal sa tam. Vracal som sa do práce.
A preto som chcel vedieť, čo sa cez víkend udialo vo svete.
Let sa chýlil ku koncu, keď moju pozornosť upútal jeden z článkov v časopise
Forbes. Písalo sa v ňom o mužovi menom Jude Shao, čínskom Američanovi,
ktorý podobne ako ja získal MBA na Stanforde. Študoval niekoľko
rokov po mne. Nepoznal som ho, no aj on bol úspešný biznismen v cudzej
krajine. Ako ja. V jeho prípade tou cudzinou bola Čína.
Shao sa dostal do konfliktu so skorumpovanými čínskymi úradníkmi
a v apríli 1998, po tom, čo odmietol zaplatiť úplatok šesťdesiattisíc dolárov
výbercovi daní v Šanghaji, ho zatkli. Shao bol potom usvedčený
v zinscenovanom procese a odsúdený na šestnásť rokov väzenia. Niekoľkí
absolventi Stanfordskej univerzity sa zaňho pokúsili lobovať, no ich boj
bol neúspešný. Ako som sa dočítal, Shao napriek snahe svojich priateľov
stále chradol v nejakej hnusnej čínskej väznici.
Z toho článku ma až zamrazilo. Čína bola z hľadiska podnikania desaťkrát
bezpečnejšia krajina ako Rusko. Kým lietadlo klesalo z tritisícmetrovej výšky
k moskovskému letisku Šeremetievo, zapodieval som sa otázkou, či náhodou
nie som hlupák. Celé roky som pri investovaní používal akcionársky
aktivizmus. V Rusku som tak prichádzal do kontaktu so skorumpovanými
oligarchami, čiže s tými dvadsiatimi či koľkými mužmi, o ktorých sa vedelo,
že po páde komunizmu rozkradli tridsaťdeväť percent krajiny a takpovediac
za noc sa z nich stali miliardári. Oligarchovia vlastnili väčšinu spoločností
obchodujúcich na ruskej burze a často ich bezohľadne tunelovali. Zvádzal
som s nimi úspešný boj, no zatiaľ čo takáto stratégia zaručovala môjmu fondu
úspech, narobil som si kopu nepriateľov.
ZATYKAČ
11
Keď som dočítal článok o Shaovi, pomyslel som si, že by som asi mal zmierniť
tempo. Mám predsa pre čo žiť. Okrem Davida som mal v Londýne novú
manželku. Volala sa Jelena a bola Ruska. Bola krásna, neuveriteľne bystrá
a navyše bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Čakala naše prvé dieťa. Možno
by som mal na chvíľu spomaliť.
No potom sa kolesá lietadla dotkli zeme, odložil som časopisy, zapol mobil
a zavrel kufrík. Začal som si prezerať e-maily. Moja pozornosť sa zo Shaoa
a oligarchov presunula na to, čo mi počas letu uniklo. Čakala ma colná kontrola
a potom cesta autom do môjho bytu.
Letisko Šeremetievo je veľmi zvláštne miesto. Terminál Šeremetievo
– 2, ktorý som poznal najlepšie, vybudovali v roku 1980 pri príležitosti
Letných olympijských hier. Keď ho otvorili, isto vyzeral pôsobivo, no
v roku 2005 bol už značne opotrebovaný. Zapáchal potom a lacným tabakom.
Strop zdobili rady kovových valcov, ktoré teraz vyzerali ako zhrdzavené
konzervy. Pri pasovej kontrole neexistoval žiadny usporiadaný
rad, takže ste si v mase ľudí museli vydobyť svoje miesto a potom striehnuť,
aby vás nikto nepredbehol. A, božechráň, aby som mal so sebou
batožinu. Aj keď ste mali v pase pečiatku, museli ste počkať ďalšiu hodinu
na preclenie batožiny. Získať vstup do Ruska po únavnom, viac ako
štvorhodinovom lete, najmä ak ste túto cestu absolvovali každý druhý
týždeň, nebola teda žiadna psina.
Podstupoval som tieto útrapy od roku 1996, až kým som sa niekedy okolo
roku 2000 nedozvedel od priateľa o takzvanej VIP službe. Za malý poplatok
som si mohol ušetriť jednu, ba niekedy aj dve hodiny. Nebol to síce žiadny
luxus, no stálo to za to.
Z lietadla som si to teda namieril rovno do salónika pre VIP. Steny a strop
boli natreté hráškovozelenou farbou. Podlahu pokrývalo žltohnedé linoleum.
Kreslá potiahnuté červenohnedou kožou boli celkom pohodlné. Kým
ste čakali, zriadenci vám ponúkli slabú kávu alebo silný čaj. Vybral som si čaj
s plátkom citróna a odovzdal som imigračnému úradníkovi svoj pas. Potom
som sa už pohrúžil do záľahy e-mailov v mobile.
Takmer som si nevšimol, že môj šofér Alexej, ktorý mal povolený vstup
do salónika, vošiel a pustil sa do reči s imigračným úradníkom. Alexej mal
štyridsaťjeden rokov ako ja, ale na rozdiel odo mňa bol takmer dvojmetrový
a vyše stokilový blondiak s drsnými črtami. Bol to bývalý plukovník moskovskej
dopravnej polície a nevedel po anglicky ani slovo. Nikdy nemeškal
a pri menších zápchach na cestách sa s dopravnými policajtmi vždy vedel
dajako dohodnúť.
BILL BROWDER
12
Nevšímal som si ich rozhovor, odpovedal som na e-maily a popíjal vlažný
čaj. Krátko nato ohlásili, že si môžeme vyzdvihnúť batožinu z nášho letu.
Až vtedy som zdvihol pohľad od displeja a poriadne som sa začudoval: To
som tu už hodinu?
Pozrel som sa na hodinky. Áno, strávil som tam hodinu. Lietadlo pristálo
okolo pol ôsmej večer a teraz bolo 20:32. Ďalší dvaja cestujúci z môjho letu
salónik pre VIP dávno opustili. Rýchlo som pozrel na Alexeja. Z jeho pohľadu
som vyčítal, že zistí, čo sa deje.
Kým sa rozprával s agentom, zavolal som Jelene. V Londýne bolo iba pol
šiestej, vedel som, že pravdepodobne už bude doma. Kým sme sa rozprávali,
díval som sa na Alexeja a imigračného úradníka. Ich rozhovor sa zrazu
zmenil na hádku. Alexej netrpezlivo klopkal po priehradke, zatiaľ čo agent
naňho uprene hľadel. „Niečo sa deje,“ oznámil som Jelene. Vstal som, podišiel
som k priehradke a spýtal som sa, o čo ide. Bol som skôr podráždený ako
znepokojený.
Keď som tam prišiel, došlo mi, že sa deje niečo vážne. Prepol som Jelenu
na reproduktor, aby mi tlmočila. Nie som na jazyky – ešte aj po desiatich
rokoch mi moja ruština stačí akurát na to, aby som si pohovoril s taxikárom.
Rozhovor nemal konca. Prizeral som sa ako na tenisovom turnaji, mykal
som hlavou raz sem, raz tam. Potom Jelena povedala: „Myslím, že je problém
s vízami, ale agent nepovedal, o čo presne ide.“ Vtom vošli do miestnosti
dvaja imigrační úradníci v uniformách. Jeden ukázal na môj telefón, druhý
na batožinu.
Jelene som povedal: „Sú tu dvaja úradníci, prikázali mi, aby som ukončil
telefonát a nasledoval ich. Zavolám ti, len čo budem môcť.“
Zložil som. Jeden z úradníkov vzal moju batožinu. Druhý pozbieral
dokumenty. Prv než som s nimi odišiel, pozrel som na Alexeja. Stál tam
so spustenými plecami, oči mal vyvalené, ústa pootvorené. Bol úplne
zdrvený. Vedel, že keď sa v Rusku niečo takéto zomelie, obyčajne nejde
o maličkosť.
Šiel som teda s úradníkmi, kľučkovali sme cez zadné chodby Šeremetieva
– 2, až kým sme sa nedostali do väčšej verejnej haly s pasovou kontrolou.
Kládol som im otázky v mojej biednej ruštine, no neodpovedali,
iba ma odprevadili do cely policajného zaistenia. Miestnosť bola zaliata
ostrým svetlom. Rady plastových stoličiek boli pripevnené k podlahe.
Béžový náter na stenách sa miestami odlupoval. V miestnosti sa povaľovalo
zopár ďalších, nahnevane pôsobiacich zadržaných. Nikto nerozprával.
Všetci fajčili.

Knihy

Výber žánrov

Beletria pre dospelých

Cestovanie, mapy

Česká literatúra

Deti do 10 rokov

Deti nad 10 rokov

Fond na podporu umenia

Jazyky, vzdelanie

Literatúra faktu

Odborná literatúra

Populárne náučná pre dospelých

Slovenská literatúra


Darčekové predmety a ostatné

Hovorené slovo

Hudobné CD

Knihy na počúvanie

Počítačové hry a aplikácie

DVD



x