Kaleidoskop

Ukážky z knihy

Milujem ženy, ktoré vedia, čo chcú. Milujem aj tie, čo sa zdráhajú. Spoznal som hanblivky, svetáčky, romantičky i herečky, ktoré sa na niečo hrajú. Veľa z nich v mojom objatí šepkalo:
„Ja toto nerobím, taká ja nie som.“
Beriem to ako zlý obal na skvelom cukríku. Vychutnávam si život po svojom a keďže viem, aký som, nikdy mi ani nenapadlo uviazať si na krk jedinú ženu. Viem, že by som ju podvádzal. Nechcem nejakú úmyselne trápiť a tiež si nechcem koreniť život potajomky, prichádzajúc tak o slobodnú vôľu rozhodnúť o svojom živote.
V jednej veci sme však s Tomášom predsa len rovnakí. Ani jeden z nás nemá stálu partnerku. On nemá žiadnu a ja mám na krátky čas aj tie, čo by pripadli na neho. A na pol mesta.
Tomášove: „Si nenapraviteľný, Martin,“ som si za tie roky, čo sa poznáme, vypočul už mnohokrát. Najzvláštnejšie na tom všetkom je, že práve Tomáš má všetky predpoklady mať takmer každú. Štíhly dlháň s účesom ako zo šesťdesiatych rokov a plachým pohľadom. Taký prerastený Harry Potter. Keby nie tej jeho paniky, keď sa ku nemu priblíži opačné pohlavie. Márne sa mu roky snažím vtĺcť do hlavy, že o veľa prichádza. Možno, že teraz sa to zmení. V štyridsaťpäťke by už bolo načase.
Jeho telefonát ma poriadne prekvapil. Znel naliehavo. Mám okamžite prísť. Napadne mi, že by to chcelo zobrať foťák, lebo to vyzerá na poriadny trhák.

“Máš dve a pol hodiny,” náhlivo na mňa vyštekne.
Rozosmieva ma to. Vravím, že hádam o čosi viac, lebo sa nechystám umrieť. Nezvyčajne prudko ma zahriakne. Vraj nie je čas na žarty. Chcem ešte niečo dodať, no jeho zúfalý výraz ma zastavuje. Až teraz som si uvedomil nezvyčajnú bledosť jeho pokožky. Vravím, že keď mi už dal ten limit, mal by mi povedať i ostatné.
Chvíľu sa ošíva a potom ledva počuteľne vraví, že sa zamiloval. Skôr, ako mu stihnem zagratulovať, mizne v kúpeľni. Po chvíľke vychádza a jeho opatrný krok mi vraví skôr, ako mi to prezrádza on, že má hnačku. Pýtam sa, či je to niečo dlhšie, alebo zhltol niečo, čo mu nesadlo.
Vraví, že to má z nervov a trvá to od rána. Celkom dobre nechápem, čo tam robím. Hádam len nečaká, že nosím vo vrecku živočíšne uhlie? V momente, keď vysloví, že má rande, mám chuť rozrehotať sa na celé sídlisko. Tak toto ti nahlodalo črevný trakt. Tvári sa strašne ubolene a ja sa pokúšam premôcť smiešnosť chvíle, netušiac, že toto nie je koniec. Pohybom ruky ho vyzvem, nech konečne vraví.
“Volá sa Betka a zoznámili sme sa na inzerát.”
Ježiši. V dvadsiatom prvom storočí. V dobe internetu a mobilných telefónov. Toto sa fakt hodí len k takému dinosaurovi, ako je Tomáš. Vidím, že sa mu do rozprávania nechce, no napriek tomu je čímsi hnaný, aby mi to povedal. Rozpráva o tom, ako mu pred polrokom začala samota udierať na mozog, a tak dostal skvelý nápad, podať si inzerát. Jeho črevá to zjavne za skvelé nepovažujú, lebo znova odbieha.

O chvíľu neskôr sa v zrýchlenom tempe dozvedám, že dotyčná dáma je výnimočne očarujúca. Na otázku, ako vyzerá, len pokrúti hlavou. Po chvíľke dodáva, že nevie.
Neovládnem sa. Smejem sa ako blázon. Vravím, že ako potom vie, že je očarujúca, keď nevie, aký má ksichtík, aké kozy, akú ritku? Pohoršene sa zamrví. Znova opakuje, že som nenapraviteľný. Pokračuje v rozprávaní a ja rozmýšľam, na čo mi vymeral ten limit. Hovorí o tom, ako si s Betkou začali písať a o tom, ako si porozumeli. Tiež je nesmelá a ťažko sa zoznamuje. Vraj je kaderníčka. Hneď sa mi v predstavách vynorí, ako jej berie odtlačky chrupu a ona ho pritom strihá. Snažím sa udržať ramená v rovnováhe. Píšu si niekoľko mesiacov a práve dnes… pozerá na hodinky, o dve hodiny majú prvé rande, na ktoré nemôže ísť. Vravím mu, nech neblázni, veď času je habadej. Exne liter pepsikoly, zhltne zo dva sucháre a za chvíľu bude ako nový. Tomáš však nesúhlasne krúti hlavou. Vzdávam to. Vravím, nech jej zavolá. S ovisnutými plecami zašepoce, že nemá jej telefónne číslo. Toto je, prisámvačku, skvelá komédia. Na by som mal zaplatiť vstupné.
“A čo vlastne chceš odo mňa?”
Tomáš nahadzuje prosebný pohľad. Chce, aby som tam šiel namiesto neho. Rehocem sa už v jednom kuse. Vysvetľuje, že on predsa nechce, aby som sa za neho vydával, len… nech jej poviem, že dnes nemôže, lebo… lebo má chrípku. Začína mi ho byť naozaj ľúto. Rozmýšľam, či to už nie je nejaká diagnóza. Veď kto to kedy videl, aby sa muž takto vystresoval zo stretnutia so ženou. Napriek tomu mi nedá nepodpichnúť, či sa nebojí, že mu tú jeho krásku prefiknem. V jeho pohľade prvýkrát v živote zazriem niečo ako… nenamýšľaj si a prizri sa lepšie zrkadlu.
Vraví, že sa toho nebojí. Ona vraj taká nie je. Takých, čo také neboli, už bolo, vravím si v duchu…